Dieťa štyroch živlov |book 2|

Oprava

Štvrtok, 7:45

,,Prosím ťa, vyskúšaj ma..." podala som Nicholasovi svoj zošit z dejepisu. ,,Okay... tak... kedy bola zrušená Matica slovenská?" ,,V roku 1875." odpovedala som na dosť jednoduchú otázku.

Dobre, moje skúšanie s Nicholasom vás asi nezaujíma, takže to preskočíme...

---

,,Držím palce." povzbudil ma Nicholas, keď som kráčala k tabuli. Zhlboka som sa nadýchla. Snažila som sa vyzerať uvoľnene a nestresovať sa.

Odpoveď išla celkom fajn, nevedela som len dve otázky. Učiteľ sa však rozhodol, že mi dá ešte poslednú otázku.

,,Kto bol v generácii štúrovcov?" ,,Štúr, Hurban, Hodža, Kráľ, Francisci..." Na viacerých som si už spomenúť nevedela. Napäto som čakala na to, akú známku dostanem.

,,Máš jednotku." Poriadne som si vydýchla a Nicholas sa usmial. Sadla som si. ,,Vedel som, že to dáš..." povedal Nicholas. Bola som na seba hrdá. O niečo som si vylepšila priemer.

,,Budúcu hodinu bude písomka!" oznámil učiteľ ku koncu hodiny. Povzdychla som si. Síce to učivo viem, ale mala by som si to ešte aspoň raz pozrieť... A urobím to cez víkend. Dneska sa mi určite nebude chcieť... Jedine keby ma Nicholas k učeniu prinútil. A to by veru nemal ľahké!

---

,,Na triednickej sme vôbec nemuseli byť... Zbytočne sme tam oxidovali..." Obaja sme sa zarehotali na mojej hláške, ktorú bolo v našej triede počuť dosť často, odkedy sme na chémii preberali oxidy.

,,Ver mi, že by bolo o niečo lepšie bývať ďalej od školy. Môj pôvodný dom bol od školy dosť ďaleko, takže som tam a naspäť chodila autobusom a vtedy, pokiaľ som nič nespravila, ma učiteľka vždy púšťala na autobus, aby som ho nezmeškala." povedala som Nicholasovi na spiatočnej ceste domov. ,,To áno, ale má to aj svoje nevýhody. Musíš vstávať skoro a ponáhľať sa, aby si sa uistila, že si autobus nezmeškala." ,,Je na tom niečo..." uznala som. ,,Ale aj tak... najlepšie mi je s tebou." Usmiala som sa. Nicholasova prítomnosť ma vždy upokojovala. Sám Nicholas bol zábavný, milý, mali sme rovnaké záľuby a mal 17, tak ako ja. A bol rovnako šialený ako ja. No... možno ešte trochu viac. Ale obaja sme boli v kútiku duše ešte stále také malé deti.

---

Ako vždy sme ležali na posteli a rozmýšľali, čo budeme robiť. Nakoniec sa ozval Nicholas. ,,Zahráme si futbal?" opýtal sa ma s úsmevom. Hneď som sa naňho pozrela. ,,Kto bude prvý vonku?" Obaja sme so smiechom vstali z postele a vyleteli von. Ešteže sme stihli otvoriť dvere.

,,Prvý!" zvolal Nicholas so smiechom. Potom vybral loptu a prihral mi ju. Takto sme si kopali a hádzali až pokým nezapadlo slnko. Potom sme sa ešte chvíľu rozprávali na hojdačke, ktorá bola v záhrade a okolo šiestej sme išli dnu.

V izbe som sa išla znovu pozrieť na moje známky. Z dejepisu som mala trojku. To už bolo lepšie. Geografiu sme mali najbližšie až v utorok a navyše bola písomka, takže som mala dosť času sa na ňu pripraviť. Snáď to vyjde...