Chodiaci Problém

1.

Mladá učiteľka, slečna Loganová, otvorila dvere a ja som ju váhavo nasledovala. Až v tom momente som si začala uvedomovať, aký hlúpy tento nápad vlastne bol. Mohla som sa toho ušetriť.

Pohľad som teda pre istotu zabodla do svojich postarších tenisiek a nechala nevýrazné hnedé vlasy dlhé približne po lopatky, aby mi trocha skryli tvár.

„Dobré ráno!“ skríkla Loganová, len čo vošla do hurhaja, ktorý sa niesol triedou plnou mojich rovesníkov čakajúcich na začiatok vyučovania. Mala silný hlas, no rev niektorých chlapcov bol predsa silnejší. Hneď ako som však prešla prahom dverí ja, miestnosť sa ponorila do znepokojujúceho ticha. Všetka ich pozornosť sa razom venovala nám.

Okamžite mi v hrdle navrela hrča, no nemohla som si odkašľať. Učiteľka prešla ku katedre a rukou mi pokynula, aby som sa k nej pridala, čo som aj neochotne vykonala.

„Toto je vaša nová spolužiačka, Catherine Milesová,“ povedala trochu chladne.

Riaditeľ tejto školy bol pomerne milý chlapík, no moja nová triedna učiteľka sa v mojej spoločnosti celú dobu tvárila ako kameň. Vôbec mi tým príchod do nového neznámeho prostredia neuľahčovala. Nenávidela som spoznávanie nových ľudí a hlavne som vždy bola nerada stredobodom pozornosti. Moja existencia na starej škola bola z prevažnej časti založená na tom, že som sa snažila nevytŕčať z radu. Ako nová študentka som mohla mať istotu, že sa pozornosti nevyhnem ani na záchodoch.

Nemohla som však utiecť, a tak som sa pokúsila aspoň trochu milo usmiať. Aj keď som k tomu cítila príšernú nechuť, posledné, čo by som si k tomu všetkému želala, by bolo urobiť zlý prvý dojem, ktorý by sa so mnou vliekol po zvyšok môjho pôsobenia v tomto meste. Aj keď išlo len o posledný ročník strednej školy.

Keď som k nim všetkým konečne odhodlane zdvihla zrak, väčšina tvárí vyzerala prívetivo. Asi len štyria ľudia v miestnosti nevyzerali byť mojou prítomnosťou práve nadšení. Neochotná slečna Loganová, dve dievčatá, ktoré sa mi usilovne snažili nevenovať ani jediný pohľad a potom chalan v čiernej košeli s čiernymi rozstrapatenými dlhšími vlasmi, ktoré mu padali do jasných svetlozelených očí. Prebodával ma nimi, akoby som mu práve zjedla obed.

Z jeho pohľadu mi naskočili zimomriavky. Pozeral sa na mňa takmer so znechutením, čo bolo úplne nepochopiteľné. Nikdy predtým som ho nestretla. Pekné privítanie.

„Očakávam, že viete, ako sa správať,“ varovne zazrela učiteľka práve na neho.

Presunul pohľad zo mňa na ňu a roztiahol kútiky úst do provokatívneho úsmevu. Učiteľkino čelo sa pokrčilo ešte viac.

Prezrela som si ho ešte raz, od hlavy až po päty. Nebol tým typom chalana z prvých stránok časopisov, nebol nebesky krásny s perfektnými rysmi tváre, ale bol príťažlivý a podivne zaujímavý. Jeho veľké zelené oči pôsobili chladne, bol v nich istý typ odtieňa, za ktorým sa takmer vždy skrývali veľké tajomstvá, a celkom plné pery mal stisnuté v pohŕdavom úškrne. Pod košeľou sa neúspešne skrývalo zopár slušných kúskov svalstva. Popravde, keby vyzeral prívetivejšie, páčil by sa mi. Bohužiaľ vyzeral teraz skôr ako pekný idiot.

Jeho pozornosť sa znovu upriamila na mňa. Pod očami mal veľké kruhy, akoby v noci vôbec nespal. Všimol si, že som si ho prezerala, a zatváril sa kyslo.

Okamžite som odvrátila zrak a prešla si pohľadom radšej všetky voľné miesta v triede, kam som si potenciálne mohla sadnúť. Jedno bolo vedľa neho, druhé vedľa celkom sympatickej malej blondíny a posledné vedľa trochu utiahnutejšie pôsobiaceho chlapca s príšerným akné, ktorý vyzeral, akoby bol myšlienkami úplne niekde inde. Myslím, že by ste dokázali uhádnuť, pre ktoré miesto som sa ihneď rozhodla.