Chodiaci Problém

3.

Pred tromi mesiacmi

„Som si istý, že ťa budem nakoniec aj tak musieť chytať,“ škodoradostne sa zaškľabil a pohodil svetlými hnedými vlasmi.

Dnes mal na sebe tú čiernu koženú bundu, ktorú som na ňom tak zbožňovala. Vždy vyzeral perfektne, ako vystrihnutý z časopisu, a mne sa nikdy nepodarilo pochopiť, čím som si ho práve ja získala.

„Buď ticho! Zobudíš rodičov,“ precedila som pomedzi zuby a zachytila sa okenného rámu.

Nikdy predtým som sa z domu oknom nevykradla, takže som bola značne vyplašená. Ruky aj nohy sa mi neuveriteľne triasli a v hlave blikala a pípala kontrolka s nápisom Rodičia. Keby mi na to prišli, do konca svojho života by som nevytiahla päty z domu. Navyše, moja izba bola na poschodí, a aj keď som vedela, že ma Warren dole istí, radšej som nechcela spadnúť. Keby ma Warren nekŕmil tým, že to nezvládnem, zaliezla by som späť do izby, prikryla sa perinou a na celý dnešný večer sa vykašľala.

„Až sa šmykneš a budeš padať, určite vykríkneš a zobudíš si ich sama,“ uťahoval si zo mňa ďalej.

Popravde, ani toho pádu som sa nebála tak ako toho, že by mi na tento nočný výlet rodičia prišli. Bol by z toho obrovský problém, predovšetkým teraz, keď boli ulice nebezpečné. Každý druhý deň sa v tomto meste stalo niečo zlé.

Zakázali by mi stretávať sa s Warrenom. Už tak s ním mali dosť veľký problém. Považovali ho za „najväčšieho chuligána, s akým som sa mohla zapliesť“. Stále mali pred očami len to, že žil už v takomto mladom veku sám na kraji mesta a neriešil budúcnosť. Často sa dostával do problémov a z ničoho si nerobil ťažkú hlavu. Snažil sa užívať si život. V skutočnosti to nebol zlý chalan, len žil tak trochu v oblakoch. Mal síce často hlúpe nápady, ale bol úprimný a cítila som, že mu môžem veriť.

„Blbosť! Zvládnem to aj bez teba,“ zavrčala som a posunula sa o kúsok nižšie.

Opatrne som našľapovala  a zachytávala sa čoho sa len dalo. Keď som sa nohou dotkla okna na prízemí, mala som takmer vyhrané. Zliezla som po jeho okraji až na spodok rámu a potom skočila dozadu. Pristála som v jeho náručí.

„Takže, hovoril si niečo?“ víťazoslávne som sa na neho zaškerila a letmo ho pobozkala na ústa.

Zagúľal očami, ale neodolal, pritiahol si ma bližšie a pobozkal ma poriadne, až mi po celom tele naskákali zimomriavky. Keby to bolo na mne, pokojne by som zostala celý večer aj takto. Ale plány boli iné.

Odtiahla som sa od neho, schmatla ho za ruku a rozbehla sa k čiernemu autu odstavenému na kraji cesty kúsok od môjho domu.  Bolo to jeho auto.

Galantne mi otvoril dvere na strane spolujazdca. So smiechom som nastúpila a on prebehol na miesto vodiča. Rýchlo nasadol, naštartoval a pomaly sa začal vzďaľovať od môjho domu. Keby nebol pri mne práve on, už dávno by ma kvôli mojim rodičom hrýzlo svedomie.

Pozrela som sa na neho. Na tvári mu pohrával spokojný úsmev a v očiach sa mu blýskala maličká šibalská iskra. Svetlé vlasy mal ako vždy dokonale rozstrapatené. Zachytil môj pohľad.

„Čo je?“ spýtal sa a ťukol prstom do rádia, aby ho zapol.

Stíšil hlasitosť, aby nám hudba hrala len tak v pozadí. Nevnímala som to. Boli sme spolu šesť mesiacov, dosť na to, aby som si bola istá tým, čo som k nemu cítila.