Chodiaci Problém

8.

Pomaly som si vykračovala po okraji cesty a pohľadom blúdila po okolí. Usmiala som sa na pár detí, ktoré sa na bicykloch náhlili domov. Veselo mi zakývali, akoby ma už poznali roky, a prefrčali okolo mňa. Inak sa po celej ulici rozlievalo príjemné ticho. Slnko už bolo len kúsok nad obzorom, každú chvíľu sa malo začať stmievať. 

Napravila som si malú kabelku prehodenú krížom cez hrudník a hľadiac na farebnú oblohu vykúkajúcu spomedzi konárov stromov, vošla som do parku. Celkom ma tešilo, že sme v podstate len kúsok od domu mali park, ktorý sa ani náhodou nedal považovať za malý. Zvrchu musel vyzerať ako malý les uprostred mesta. Páčilo sa mi to. 

Ani tentokrát sa v parku nenachádzalo veľa ľudí. Pri jeho rozlohe som sa nemohla čudovať tomu, že sa tu nedalo naraziť na veľa ľudí naraz. Nejaký pán lietal hore-dolu s drahým fotoaparátom v ruke a asi sa snažil zachytiť posledné použiteľné zábery západu slnka skôr, než sa zotmie. Obďaleč na lavičke sedel mladý pár a ignoroval svoje okolie. Sústredili sa len jeden na druhého. 

Odtrhla som od nich pohľad a zaryla ho radšej na svoje topánky, až dokiaľ som ich neminula. 

Trochu som im závidela. Keď nájdete osobu, pre ktorú by ste obetovali čokoľvek, celý svet sa zrazu zdá jasnejší a farebnejší. Všetko, čo robíte, má zrazu celkom jasný zmysel, zreteľný cieľ. A jediná vec, ktorá vám dokáže pokaziť náladu, je predstava, že túto výnimočnú osobu stratíte a všetko znovu zosmutnie a zošedivie.

Aj keď som vedela, že sa o chvíľu začne stmievať, kráčala som hlbšie do parku. Tiene mohutných a asi aj celkom starých stromov už takmer nebolo v šere vidieť. Niektoré stromy pri sebe stáli tak nahusto, že cez ich prepletené koruny neprenikol ani náznak oblohy. Chodník bol vysypaný drobnými bielymi kamienkami, ktoré pod nohami pretínali ticho ostrým škrípaním. 

Prešla som popri malom jazierku a sadla si na najbližšiu lavičku. Bolo počuť len čvirikanie vtákov a tichý šum lístia. Chvíľu som pozorovala nehybnú vodnú hladinu a potom som zatvorila oči, aby som si to ticho užila naplno. Aj moja myseľ sa konečne trocha upokojila a nechala ma vydýchnuť. 

A vtedy, keď sa konečne zotmelo a zo spánku sa so zmäteným zažmurkaním prebudili pouličné lampy, ticho preťal prvý výkrik. A potom ďalšie výkriky spojené s tupými údermi. 

Zavrčala som a otočila sa za zvukmi, ktoré prichádzali spoza mňa. Keďže zvedavosť bola mojou veľmi silnou vlastnosťou, ktorej som sa nevedela zbaviť, vyskočila som z lavičky a vydala sa na prieskum. 

Musela som zísť z chodníka a vojsť medzi stromy. Pochybovala som o tom, že budem bez baterky vôbec niečo vidieť. Našľapovala som pomaly a opatrne, netúžila som po tom, aby som sa potkla o nejaký koreň alebo spadnutý konár. Čím hlbšie v tme som bola, tým boli hlasy zreteľnejšie a silnejšie. Po chvíli som ich rozoznávala takmer dokonale. Zreteľne som vedela rozoznať, že patrili mužom.

Spomedzi kmeňov ku mne začalo prenikať ďalšie slabé svetlo. Nakoniec sa očividne zaobídem aj bez baterky. Možno som len prešla kúskom lesného ramena k ďalšiemu chodníku. 

Prišla som až na hranicu malej okrúhlej čistinky, na ktorej však nebol žiadny chodník. Napriek tomu na jej okraji na druhej strane stála pouličná lampa a vrhala kužeľ svetla na spor medzi štyrmi mužskými postavami. 

Kto by dal urobiť osvetlenie na takomto mieste mimo ciest? 

Tri z postáv boli pomerne mohutné, už od prvého pohľadu bolo jasné, že boli staršie, nemusela som sa im ani dívať do slabo osvetlených tvárí. Vrhali sa po štvrtej osobe, oblečenej celej v čiernom. Majiteľ tohto tela mi bol otočený chrbtom, takže som mu do tváre nevidela.