Magical Life: ZÁZRAKY SA DEJÚ

Kraelovci

Necítila som nič. Moje telo, iba zvuky. Počula som hlasnú hudbu, nejaký rozhovor, potom ticho a zrazu priveľa hlasov naraz.

Reeve

Po tom čo nás Aiden premiestnil som sa ocitol v ich obývačke. Ešte som tu vživote nebol. Steny boli krémovej farby, v strede miestnosti obrovský hnedý gauč, oproti nemu televízia, konferenčný stolík. Na stenách boli ich fotky a miestami tu bola aj nejaká rastlina.
"Otec! Mama?! " Skríkol Aiden cez celý dom. Ani nie o sekundu bol počuť dupot na schodoch.
"Čo sa stalo? " Stál som im chrbtom, čiže nevideli Zoe v mojich rukách. Tak som sa k nim otočil.
"Ešte stále dýcha ale je v akomsi tranze. Rýchlo sme sa premiestnili sem." Povedal a popri tom som pozeral jeho otcovi do očí. "Už je to tu. Nemôžeme nič robiť, iba čakať. Je tu na nej kedy sa prebudí. Ale viete,čím dlhšie bude mimo tak tým bude silnejšia." Posadil sa na gauč a bezducho zízal na stenu oproti.
"Aiden? " Opýtal som sa.
"Hm? " Tiež na niečo zazeral. Pozrel som tým smerom. Na stene visela fotka jeho a Zoe.
"Kde má izbu? Chcem aby mala kľud. " Smutne som sa usmial. Aiden ukázal hore na poschodie. "Posledné dvere v strede. " Prikývol som a pohol sa aj s ňou v náručí. Vyšiel som schody a vošiel do jej izby. Prekvapilo ma ako to tu vyzerá. Naše fotky, farba, foťák. Položil SLM ju opatrne na posteľ. Je nádherná. Len škoda,  že na mňa nepozerá tými svojimi nádhernými tyrkysovými očami. Povzdychol som si. Pritiahol som stoličku k jej posteli a čakal.

Aiden

Keď Reeve odišiel otočil som sa od fotky k rodičom. "Myslíte, že sa prebudí? Viete čo sa stáva dvojčatám. Ženská línia neprežívala. Nechcem aby umrela. " Sadol som vedľa otca a vložil hlavu do dlaní. Vzlykal som. Nechcem aby druhá časť mojej osoby zmizla z tohto sveta. Je to moja druhá duša.
"Neboj sa sa Aio. Ona je silná. Ona prežije. Musí! " Povedal otec. Mama stále ostávala ticho.
Z jednej strany dúfam, aby sa nezobudila dlho ale z druhej aby bola čo najskôr pri vedomí. Najdlhšie to bolo u Thora. Ten vydržal celý deň. Odrátaval som minúty.
"Otec, vieš že treba na jej monitorovanie zavolať Kraelov? " Povzdychol si. "Viem, idem im zavolať. " S tým sa zdvihol a odišiel. Z vedľajšej miestnosti boli počuť zvuky rozhovoru. O pár minút hovor skončil a otec vošiel do obývačky.
"O takých pätnásť minút by tu mali byť. "
Prikývol som a ostal ticho.

Čo bude keď sa zobudí?  Nevie nič o tomto svete. Ostatné deti sa na toto pripravujú tak ako ja. Čo ak prežije? Čo ak nedostane svoju silu pod kontrolu? 

Z myšlienok ma vytrhol krik.

Reeve

Sledoval som jej hruď ako sa dvíha, počúval som jej dych a tlkot srdca.
Lenže zrazu bolo ticho. Žiaden dych. Žiadne dvíhanie hrude. Proste nič.
Potom mi to došlo. Nepočul som tlkot srdca.
Z celého hrdla som kričal.
"Aideeeeen! Aideeeeen! " S hrôzou som vystrelil zo stoličky a dobehol ku posteli.
"Zoe! Haloo, Zoe! Prosím ťa zobuď sa. Nevzdávaj to! Pre mňa prosím! " Viem, že ma nemohla počuť ale aj tak som sa snažil.
V tom vtrhli do izby Aiden, jeho rodičia a traja muži zahalených v tmavomodrých až skoro čiernych hábitoch. Nebolo im vidieť do tváre.

Ustúp syn Amity a Cassiusa.

Z toho hlasu ma zamrazilo. Poslúchol som. Aj keď veľmi nerád som odchádzal od Zoe ale nejaká neviditeľná sila ma tlačila preč.
Tí záhadný záhadný muži sa priblížili k Zoe. Jeden z nich,  asi ten hlavný sa chytil jednou rukou jej hlavy a druhou hrude.
Bol tak hodnú chvíľu.
Ja som medzitým sledoval jeho hábit. Odniekaľ si ho pamätám.
A v tom mi to došlo! Veď to sú Kraelovci!  Starajú sa o naše takzvané "nemocnice" a knižnice. Sú to liečitelia a najmúdrejší z nás, Maelov. Na chrbte mali znak knihy na ktorej bola položená bylina. 
Je vporiadku, práve sa dostáva cez svoju moc. Ale či sa zobudí to neviem určiť.

Potom pozrel na mňa?

Si jej vyvolený, že?

Pozrel som na zápestie kde sa mi rysovalo tetovanie krídiel. Jedno je celé sfarbené do biela a jedno do čierna.
Iba som pokrčil pleciami.
"Neviem, nevidel som jej zápestia. "
Krael sa otočil a chytil Zoe za ruku. Obrátil ju smerom hore. Mala to isté znamenie ako ja.

Ste si súdený, ibaže ona o nás nič nevie. Urobili ste chybu keď ste jej povedali že má rakovinu namiesto toho aby ste ju pripravili na to čo má prísť. Teraz ak sa zobudí tak budete mať problém, pretože si bude pamätať čo sa stalo.

S týmito slovami sa vyparili.
A my sme ostali v nemom tichu.