Krátke Horrory - |SK|

3. Mother

,,Tešíš sa?" Opýtal sa ma nadšene môj mladší brat Nikolas.
,,Hej hej," povedal som znepokojene, pretože mama už dlho neprichádzala. Otec bol stále v práci. Zrazu zazvonil telefón.
,,Charles! Ja sa bojím!"
,,Prečo zasa?" Spýtal som sa podráždene.
,,Neznáme číslo!" Odpovedal a podal mi telefón. Prehltol som a zdvihol.
,,H-haló?" Koktavo som zamumlal.
,,Dovolal som sa ku pánovi Millerovi?" Zachrčal mužský hlas v telefóne.
,,Á-áno," zaklamal som. ,,Čo sa stalo?" Pokračoval som vystrašene.
,,Je mi to ľúto, vaša manželka mala autonehodu."
,,Čože?! Kde je teraz?" Vykríklol som, na čo sa Nikolas skryl za starý gauč.
,,Bola umiestnená do Starej nemocnice za mestom."
,,Preboha!" Skríkol som a rýchlo zložil. ,,Nik?" Opýtal som sa roztraseným hlasom.
,,Áno?" Opatrne vyšiel spoza pohovky.
,,No... Prekvapenie tak skoro nepríde."
,,Čože?! Nie, naše mačiatko!" Vykríkol nahlas a rozbehol sa do izby, kde sa následne zamkol. Vtedy prišiel domov otec. Hneď som sa k nemu rozbehol.
,,Ta-ti! Ma-me sa niečo stalo!" Vychrlil som zadychčane.
,,Charles, upokoj sa! Čo sa stalo?" Kľakol si ku mne otec.
,,No, vieš, volal záchranár a opýtal sa, že či je pri telofóne pán Miller, čize ty. No a ja som povedal, že je. A on mi povedal, že mama mala vážnu autonehodu, a že je v nemocnici!" Povedal som vystrašene.
,,P-počkať, čo?! Charles, dones mi telefón!"
Odbehol som a priniesol mu čierny mobil. Otec s niekým dlho hovoril a potom nasadol do auta. Chcel som ísť s ním, ale nedovolil mi to.

Pár týždňov sme za mamou chodili do nemocnice. Stále bola v kóme. Po mesiaci ju chceli doktori vypojiť z prístrojov, vraj to už nemá žiadny zmysel. Stav sa jej nezlepšuje.
Otec s Nikolasom vyšli z budovy. Ja som sa chcel s mamou ešte rozlúčiť, tak som ich aspoň odprevadil pred vchodové dvere. Keď som sa vrátil, mama stála pri posteli s nožom v ruke a usmievala sa. Celý vystrašený som odbehol za otcom a Nikolasom.
,,Tati, nemôžeme ju odpojiť! Tati, ona žije!" Otec vystrašene vbehol do maminej izby. Ležala na posteli a bola k dverám otočená chrbtom. Rovnako ako včera, pred včerom, pred pred včerom...
,,Ale-ale-ale... To nie je možné!" Rozbehol som sa k šuflíku a hľadal nôž. Keď som sa na ňu pozrel, oči mala otvorené a znova sa na mňa usmievala. Pretrel som si oči a zase sa na ňu pozrel. Z periny pomaly vyťahovala ruku tak, aby to nikto nezbadal. Keď som zbadal špičku krvavého noža, stačilo mi a rozbehol som sa k otcovi.
,,Dobre, dobre! Asi sa mi to len zdalo." Mal som pocit že sa mi toto rozhodnutie vypomstí..

Takto sme bez mamy fungovali asi dva týždne. Otec mal rande a vyzeral byť spokojný. Vravel, že je presne ako naša mama. Výzor, vyjadrovanie, proste všetko. V tú noc sa mal otec vrátiť o polnoci. Bolo už jedenásť a ja som sa chystal spať. Mama nám vždy pripomínala, že si máme zaťahovať žalúzie. Ale teraz tu nebola. Okolo jednej ráno ma zobudilo škrabanie na sklo. Otec stále nebol doma. Keď som sa pozrel na okno, uvidel som niečo čo mi vysvetlilo situáciu s mojím rodičom. Bol mŕtvy. Zabila ho mama. Na rande prišla ona, a teraz chce zabiť aj nás...

Podarilo sa mi újsť, no Nikovi nie. Prišiel som o mamu, otca a brata za jeden necelý mesiac. Nemalo to zmysel. Vrátil som sa do izby a zamkol sa tam spoločne s mamou. Čakal som, že zomriem, no nie. Mal som hroznú chuť zabíjať. Zaškeril som sa a podišiel som k oknu. Skôr než som si uvedomil, kto skutočne som, zobudil som sa. V izbe som bol sám a všade bola krv. Posadil som sa a zahľadeľ sa na posteľ. Už viem, odkiaľ prišlo toľko krvi. Zo mňa. V rohu miestnosti stál otec, mama a brat, usmievali sa. Volali ma k nim...

Tento dlhší diel napísala moja najlepšia kamarátka user69115430 Určite si prečítajte jej knihy a nezabudnite ju sledovať. 😉