Krátke Horrory - |SK|

11. Sounds like something

Ťuk.

Ťuk.

Ťuk.

Ťukanie na okno počujem každú jednú noc. Vždy je pravidelné. Tri-krát ťuknutie, pauza, hlasné škrabanie a potom znova ťukanie.

Nedá mi pokoj.

,,Łųßēŗø." Zomrieš. Hovoril to vždy keď bol Mesiac úplne v strede oblohy. Neprestával. Kedy ma už nechá normálne žiť? Prečo mi to musí robiť, od mojich šiestich rokov?
Táto noc bola iná. Mesiac nebol na svojom najvyššom mieste, neboli počuť žiadne škrabance na stenu, len slabé: Ťuk. Ťuk. Ťuk.

,,Ñøņē ţæŗbõ õłęą. Łųßēŗø." Nová veta. Mal som chuť sa postaviť, dôjsť k notebooku a nájsť si to slovo, ale niečo mi hovorilo, že to nie je dobrý nápad.

,,Ñøņē." Začal šepkať a jeho hlas bol čím ďalej, tým viac hlasnejší, až to nakoniec vrieskal tak nahlas, že som si musel rukami zakryť uši.

Zrazu sa všetko utíšilo a ja som sa okolo seba poobzeral. Keď som sa cítil bezpečne, vyšiel som z postele a ťarbavými krokmi sa vydal po notebook.

Sadol som si na stoličku a zapol vyhľadávač, kde som naklikal slová, ktoré mi hlas hovoril.

Stránku sa nepodarilo načítať. Skúste to neskôr.

,,Ako to?" Zamumlal som a nasadil si okuliare na lepšie čítanie. To nie je možné! Musí tu o tom aspoň niečo písať!

Vtom som započul popraskanie podlahy v izbe, na čo som sa prudko otočil a zo stola zobral nožnice.

,,Haló?" Opýtal som sa neisto a pozrel na dvere od kúpeľne, ktoré sa pomaly začali zatvárať.

Rýchlo som dvere zabuchol a zamkol, schmatol som telefón a naklikal číslo 112.

,,Dobrý deň, ako vám môžeme pomôcť?" Ozvala sa nejaká žena a ja som jej roztrasene vysvetlil situáciu.

,,Počkajte, pane. Hovoríte, že vás prenásleduje hlas, ktorý vám niečo vraví, ale vy mu z toho rozumiete len slovo: Zomrieš? A teraz sa vám zatvorili dvere od kúpeľne, ktoré boli pred chvíľou otvorené?"

Neisto som prikývol, ale keď som si uvedomil, že to nemôže vidieť, odpovedal som jej: ,,No, hej."

,,Dobre... Počkajte chvíľu, spojím sa s kolegom, zostaňte na linke." Kým som jej na to stihol niečo povedať, už som počul len odsúvanie stoličky a potom ticho.

,,Ñøņē." Zašepkal chladný hlas, ktorý vyšiel z kúpeľne a dvere sa tentokrát začali otvárať. Neboli... Nezamkol som ich?

,,Paní? Prosím, pomôžte mi! Pošlite tu niekoho! Ulica Šop..." Telefón začal divne chrčať a následne sa spojenie prerušilo.

,,Nie! Prosím!" Skúsil som číslo vytočiť znova, no márne.

Roztrasene som vydýchol, stisol nožnice a vybral sa rovno ku kúpeľni. Otvoril som dvere a vstúpil do miestnosti, v ktorej bola veľmi veľká zima a všetky steny boli ľadové.

,,ẞţőp!" Hlas mi v hlave odznel ako obrovský zvon, na čo som bolestne zastonal a chytil si ju.

Nevzdal som sa a išiel bližšie k vani, ktorá bola zakrytá závesom. Zobral som do ruky jednu stranu, nadýchol sa a rýchlo ju strhol do ľava, aby som uvidel čo v nej je. Úplne zbytočné, nič tam nebolo.

Otočil som sa, ale vtom ma niečo zhodilo do vane a ja som si hlavu otrieskal o kohútik, ktorý sa náhle spustil a na mňa začala tiecť vriaca voda.

Zakričal som od bolesti a natiahol sa, aby som vodu vypol, ale keď som začul ako sa niečo šmýka dole, pohľad som zavadil o tyčku, ktorá doteraz držala záves, no teraz mi spadla na hlavu. Začalo mi v nej trešťať a zahmlel sa mi pohľad.

Aj by som odpadol, kebyže mi niečo nechytí nohu a nepotiahne von z vane.

Postavilo ma to na nohy, okolo mňa obtočilo záves a posunulo ma to k umývadlu. Posledné, čo som vnímal bolo puknutie umývadla. Alebo mojej hlavy...

,,Ñøņē ţæŗbõ õłęą." Nechoď von z postele.