Keď mlčíš, viem, že aj ticho má farby.
Že svetlo duše je vidieť aj potme.
Svet medzi vetami stáva sa vzácny.
A ty mu pridávaš čarovný rozmer.
Keď slovo vypustíš, aj keď len šeptom,
má zmysel, pretože je z tvojho vnútra.
V hodinách prestane sypať sa piesok,
obídem peklo a nájdem kľud v búrkach.
A keď hlas vychádza z tvojich pier von,
v hlave mi znie ako anjelsky spev.
Keď spustíš vodopád nádherných slov,
ďakujem Bohu, že počuť ho smiem.
Nesmelo plavím sa na tvojich vlnách.
Na tónoch, v ktorých som objavil šťastie.
Občas ich potajme zvedavo skúmam.
V srdci ich nosím kde láska k nim rastie.
Povedz, že smiem počuť od teba viac,
dotknúť sa melódie, ktorú tvoríš.
Cítiť tú harmóniu, ktorú mám rád,
odovzdať sa jej ako kvapka v mori.
