Raz sa cítim tak, raz onak,
nech už je to hocijak
má to na svedomí mnohé pocity
neopísateľné ako morské krevety.
Raz sa mi páči, druhýkrát nie
to nemenné cítenie,
prenasledujú ma rôzne myšlienky,
porozliezané po kvetoch sťa lienky.
Veľakrát som ten pocit zažila,
ako by som to však teraz inak cítila.
Je vhodné sa ozývať?
Či radšej ako hrob mlčať?
Nedá mi nemyslieť, ako veľmi neistá som si,
v odlišných situáciách až trápne pripadám si.
Ako keby som to ani nebola ja,
a svoje duševné zmýšľanie neprejavila.
Čo robiť ak neviem si rady?
Nepomôžu mi žiadne nápady.
Odvaha už pojem stratila,
a mňa tak navždy opustila.
