Občas už ani neviem, prečo sa chovám tak divne
to predsa nie som ja.
Myšlienky klamú ma zradne
zmysel nedáva ani tak moja hlava
ako cítenie vnútorné.
Zmätená utápam sa v žiali čo ďalej,
usporiadať si to v hlave matnej,
brať len veci pripadajúce v úvahu
a ostatok mať tak na háku.
Prečo by som si mala byť neistá?
Ak to ide lepšie do čista,
so všetkým po poriadku
a už žiadne zbytočnosti.
Prečo ako kaktus pocit mám,
ktorý nevie či tú vodu chce, a či nie.
Potrebuje ju to je isté
no bez nej prežiť rovnako vie.
Ako je si človek neistý láskou,
či má bezhlavo ísť do druhého a ľúbiť bez zábran,
alebo sa radšej skrývať za maskou,
byť sám sebe zemepán a nikým sa nezaoberať.
Vždy však nie tak zľahka to všetko ide,
občas človek citom podľahne.
No i tak sa bojí preukázať seba vo svojom svetle, so svojimi názormi, vyznaním
a preto by mal nad tým pouvažovať.
Treba je vedieť čo človek chce,
keď nie tak trápi sa ako kocúr bez potravy.
Skutočne vedieť čo potrebuje,
inak ak nie tak sťa skazený žalúdok zhnije.
