Nie pustatina, ale mesto.
Nie dážď, ale celkom jasná obloha.
Rozprávali na ňu hlasy, ktoré počula zreteľne, no nerozumela im poriadne.
Vraveli ale, že je čas dať zbohom, buď pripravený odísť.
No ona nebola.
Nemala viac síl prekonávať strach.
Vzlyky od vnútornej bolesti a červenajúca sa tvár od zlosti.
Všetko spelo ku koncu.
Ku nenávratnému no blížiacemu sa.
Kvapky pomaly začali padať dolu, obraz sa rozmazával, nevidela cestu späť.
Nos sa zapĺňal a vreckovky nestačili.
Oči štípali od prichádzajúcej vody a ústa lapali po dychu.
Nedivila sa, ak by skončila pod kolesami.
Nie pustatina, ale mesto.
Nie dážď, ale celkom jasná obloha.
Samí ľudia, no ona sama.
Farebné budovy, no ona šedá.
Vravia, niet cesty späť ale dala by všetko vrátiť sa tam.
Kde sa nádejala.
