z pohľadu Hope
Nie je nič lepšie ako sledovať namyslené decká ako uháňajú do školy vo svojich moderných autách a vy sa musíte premávať po uliciach na starom bicykli .
Zobrala som si svoju tašku , bicykel si oprela o najbližší múr a rozmýšľala nad tým ako strávim tento odporný deň v škole v ktorej ma každý zbožňoval . Kedže môj brat chodil na školu na ktorú som chodila aj ja o program som mala postarané . vždy so svojimi kamarátmi , ktorých som z duše nenávidela , vymysleli spôsob akým by ma mohli strápniť pred polovicou alebo skôr pvoedané pred väčšiou skupinkou ľudí , ktorý sa na mne smiali a podporovali ich .
Jeho kamaráti boli známy tým , že dostali každé dievča do psotele rôznymi spôsobmi . Nenávidela som ich , už iba pri pohľade na to ako prechádzajú vo svojich drahých topánkach a vo veciach , ktoré ich vyšli ako moje ročné vreckové ktoré je pomaly nulové sa mi zdvíha žalúdok .
,,Hej Hope!“ zavolal na mňa Derek , môj starší a hlavne milovaný brat ktorý by pre mňa urobil priam nemožné .
,,Kde je tá moja úloha o ktorej som ti hovoril minulý týždeň?!“ podišiel ku mne bližšie , chytil ma pevne za ruku a ťahal ma za budovu školy kde ma mohol opäť riadne zbiť .
,,Derek dala som ti ju predsa na stôl . Včera večer ked si tam mal svoju p .“ vedela som , že túto tému nemám začať rozoberať . Po tom ako som včera dokončila jeho úlohu pri ktorej som sa musela nadrieť ako ťažný kôň som sa rozhodla ju ísť odniesť na jeho nočný stolík . No po tom ako som otvorila dvere videla som niečo čo som nečakala . Derek ležal na posteli a Nancy , to bolo dievča ktoré malo v našej škole dosť pestrú povesť , na o jeho prirodezenie príkladne starala .
,,aha pri tom ako si nás špehovala!“ pozrel sa na mňa prísnym poľhadom a svojim prstom prešiel o mojej tvári .
,,také škaredé dievča ako si ty si nikdy nenájde normálneho a hlavne zdravého chalana“ zasmial sa a udrel ma po hlave pričom mi z očí vystrelilo niekoľko slz .
Nenávidela som ho , nenávidela som túto školu , nenávidela som svoj otrasný život , ktorý aj tak stál celý za hovno .
Ale čo som mala robiť? Odsťahovať som sa nemohla , odísť som tiež nemohla a nad útekom som nedokázala ani premýšľať . Jediný spôsob čo mi ostával bolo čakať do toho dňa kedy budem mať konečne osemnásť .
- - - -
Posadila som sa do svojej lavice a načúvala rečiam , ktoré kolovali po celej triede . Nemala om kaamrátov , nemala som nikoho komu by som povedala o svojich problémoch a komu by som povedala čo vlastne v tejto chvíli cítim .
-počuli ste už o tom? Hope . . . .-
