Zobudila som sa ako každé ráno medzi prvými v našom dome len aby som stihla pripraviť raňajky . Pozrela som sa na budík , ktorý ukazoval 5 hodín ráno a neochotne sa obliekla do oblečenia , ktoré som si pre svoje vlastné dobro pripravila už včera večer . Zatvorila som svoj denník , ktorý som mala položený na nočnom stolíku a schovala ho tak aby ho nikto nikdy nenašiel . Nechcela som predsa aby sa ľudia dozvedeli ako veľmi sa trápim , prečo celé noci nespím a snažím sa uspokojiť každé prianie môjho okolia len pre to aby ma aspoň na moment počúvali .
Zobrala som si svoj mobil , prešla niekoľko upozorneniami na sociálnych sieťach a vybrala sa do kuchyne .
Kedže som jediná v tejto rodine , ktorá sa stará o nákupy o žehlenie o chod domácnosti musela som sa starať aj o to aby moja rodina nevyhladovela . Hoci som mala matku , ktorá mala kopec času nikdy sa na mňa nepozrela a nepovedala slová ktoré by naznačovali , že mi chce pomôcť . Namiesto toho mi pridávala stále viac a viac vecí ktoré som musela v tomto dome urobiť . Nemala som ľahký život , no stále som si hovorila , že to nie je to najhoršie .
Pre dnešné ráno som sa rozhodla pre palacinky so šľahačkou a so zmrzlinou , ktorú má v našej rodine každý rád . Pripravila som si všetky ingrediencie , pre istotu skontrolovala hodiny aby som to všetko stihla a pripravila všetko tak ako ma to učila moja stará mama .
So svojou starou mamou som mala veľmi dobrý vzťah , vždy ma vedela utešiť a pochopiť vždy ma vedela rozosmiať a nikdy nedovolila aby som sa na malú chvíľku trápila nad vecami , ktoré podľa nej nemali žiaden význam . Ale po tom ako som jej povedala posledné zbohom a videla ako jej hrob prekvituje kvetmi , ktoré jej nosila rodina z daleka ale aj z blízka som pochopila , že som stratila osobu , ktorá stála vždy pri mne .
,,Dobré ránko“ povedala som po tom ako som videla svoju sestru vojsť do vnútra .
Nikdy sme medzi sebou nemali dobrý vzťah hoci som sa snažila aby to bolo naopak . Videla som ako sa posadila na svoje obvyklé miesto a bez slova si nabrala veľkú sústo svojich raňajok . Do meistosti prišiel aj zbytok mojej rodiny . Starší brat , mama a otec . Nebola som najmladšia v tejto rodine no všetko čo sa urobilo zle bolo automaticky na mojom krku .
,,Zasa palacinky? Mali sme ich minulý týždeň!“ povedal otec otrávene pričom drgol do taniera tak , že sa zmrlina vyvalila na čistý obrus .
,,bože Hope to vážne nevieš kúpiť aspoň raz niečo čo by sa dalo jesť?! Je to odporné“ povedala moja sestra , ktorá prevrátila očiami nad jedlom nad ktorým som sa babrala celú hodinu .
Nepovedali ani dakujem , neodpratali za sebou veci . Nechali ich tak , zobrali si svoje veci a ponáhľali sa do práce a do školy vo svojích nových autách . Iba na som bola tá , ktorá sa musela trepať na strednú autobusom v ktorom som stretávala ľudí , ktorý sa mi iba posmievali .
Zobrala som si svoje veci a utekala na autobus , ktorý mi odišiel priamo pred očami .
Nenávidela som svoj život . .
