Haluzáci

Prológ

V piatok okolo obeda som robil to, čo zvyčajne - hnil som na gauči, písal si asi so šiestimi babami a počúval Eminema. To viete, chalan ako ja, ktorého toho moc netrápi, sa rád hocikde vyvaľuje. A to nie som žiadne tlsté prasa, ale bývalý bežec.

Netrvalo to v ten deň dlho a mama ma mala plné zuby. Často mi vyčítala, že sa vôbec nič neučím a že keby sprostosť bola kvetinou, bola by zo mňa botanická záhrada. Áno, uznávam, neučil som sa. No absolútne ma škola nebavila a bol som tam len preto, lebo to chcela mama. Nebol som šprt, preboha... Chcel som sa baviť a preto som tak často navštevoval baby na intrákoch (a vy určite viete, čím také návštevy končia).

"Stačilo," zastavila sa pri mne s mopom v ruke a zamračenou tvárou. "Buď si pôjdeš teraz do knižnice vziať knihy, ktoré sú v tvojich sylaboch, inak budeš kosiť záhradu a hrabať lístie. Počúvaš ma?!" zvýšila hlas a vzala mi mobil z ruky. Prečo práve do knižnice? To zariadenie ešte existuje? Slúchadlá mi padli na zem a pesnička z mobilu revala. "Ale prečo tam mám ísť? Veď je len začiatok semestra. Skúškové tak skoro nebude," odvrkol som. „Pokiaľ sa okamžite nezdvihneš a nepôjdeš – a ver mi, že ja zistím kde si bol – tak sa rovno môžeš na nejaký čas rozlúčiť s vreckovým. Pokiaľ sa ti nezačne skúškové," víťazoslávne sa na mňa usmiala.

„ Rozumiem," namosúrene som jej odpovedal a vzal si od nej mobil naspäť. Pesničku som vypol, nachystal sa a vydal sa do mne neznámych končín. Presnejšie tak, kde sa stretávajú fanúšikovia červených diplomov.

Treba podotknúť, že som neplánoval len tak odísť zo školskej knižnice s knihami. Chcel som ísť na povestný internát a zašiť sa tam. Priezvisko Vidlička poznala každá - aj keď niektoré baby ma vôbec nelákali. Buď boli tlsté, alebo moc slušné, čo ku mne samozrejme nešlo. Nedajbože, že nejaká chcela odo mňa vzťah.

Doteraz bola pre mňa knižnica nepoznaným miestom. No dobre, tak raz som v jednej bol, ale to som bol sopliak, ktorý miloval Klub záhad. Časom moje čitateľské nadšenie zaniklo. Knihy mi však nevoňali toľko, čo zálety.
Chvíľu som sa neisto motal medzi uličkami kníh, než som prišiel na to, kde by som mohol nájsť odbornú literatúru k svojim predmetom. Z vrecka som si vytiahol okuliare a hľadal som podľa zoznamu predmetov, pri ktorých som mal načmárané tituly.

„Halenár, Mediálna informatika," žundral som si popod nos.

Nerád som nosil okuliare. Už vôbec som ich nezniesol pri kamošoch a babách, ale pri čítaní som inú možnosť nemal. Zrejme som vyzeral ako jeden z tých bifľošov, ktorých som mal možnosť tu v onú chvíľu spozorovať. Bifľoš v maximálnom nasadení a ponorený do hlbín spletilých informácií, uškrnul som sa.

Za polhodinu som mal všetko, keď som sa zberal k odchodu. Bol som už pri pokladni, keď som počul nejaké zvuky. Obzeral som sa okolo seba, ale nič čo by mohlo vydávať ten zvuk, som nevidel. Keď som ho začul znova tak mi došlo, že sa to ozýva zo zadnej časti knižnice. Tváril som sa, že som si ešte niečo zabudol a prekĺzol teda do zadnej časti.

Mal som pravdu, zvuk šiel stadiaľ. Presnejšie od dverí s nápisom Sklad - zákazníci nevstupovať! Otočil som sa, či ma niekto nesleduje a pomaly sa prekĺzol dovnútra. Nič som nevidel, takže keď som si zapol baterku na mobile a lepšie preskúmal okolie, skoro ma zvalilo k zemi a musel som sa od zľaknutia chytiť zárubne. "Kurva!" vyšlo zo mňa.

V kúte pri krabiciach sedela v klbku malá dlhovlasá baba a nariekala. Nebol to typický plač, ale niečom medzi drhnutím sa a hraničnou úzkosťou.

"Si v pohode?" opatrne som sa spýtal a podal jej ruku. Pokývala hlavou. Nevidel som jej ani do tváre. Vlasy jej ju dokonale zakrývali a rukami si objímala kolená. No, teraz buď múdry, povedalo mi svedomie. Sklonil som sa teda k nej.

"Ukáž sa a povedz mi, čo ti je. Na toto nemám fakt čas," zahundral som si poslednú vetu pod nos. To ticho bolo priam ničivé. "Ok, ako chceš, ale keď poviem, že tu niekto je, ..." otváral som pomaly dvere.

"Nie, prosím, nie!" vstala celá vydesená. "Okej, počúvam," sadol som si na tulivak. Drepla si na hŕbu kníh oproti mne. Mala dlhé biele vlasy a hnedé, uplakané oči.

Tá situácia bola zvláštna. Sám som nechápal, prečo som sa rozhodol vypočuť si nejakú neznámu babu, ktorá vyzerala byť zrelou na psychiatriu. Za normálnych okolností by som sa vytratil rýchlejšie ako Flash. Kto vie, možno sa v mojej mysli chcel blysnúť pozostatok dobra.

"Nezapadám. Baby ma nemajú radi a keď môžu, tak ma zbijú alebo dourážajú," sklonila zrak a vyhrnula si rukáv. "Toto mám za dnešok," ukázala asi šesť rezných rán na ruke. Neveriacky som si jej ruku obzeral a snažil sa nájsť vhodné slová. "Kto ti to robí?" zbystril som.

"Alena s jej partiou... to je jedno, asi ich nepoznáš," ticho zamrmlala. Kopce krabíc, opadnutá omietka a kúty plné nepotrebných vecí dodávali tichu ešte väčšiu silu, než by som si bol prial.

Nanešťastie som však mal silné podozrenie, že viem o kom tá baba hovorí. Bol som jednej noci dosť opitý, keď som sa vyspal s Alenou, prsatou ryšaňou. Neskôr som do postele dostal aj jej kamošky, no o tom sa asi nikdy nedozvedela. Nevedel som, že dokáže byť taká krutá, aj keď som tušil, že je arogantná a hlúpa, keďže som o nej toho veľa počul.

"Neviem kam sa inam zašiť. Už som si zvykla chodiť sem," smutne po chvíli priznala. "Buď tu zajtra o rovnakom čase. Prídem ťa skontrolovať," sľúbil som jej a usmial sa.

"Dobre," usmiala sa aj ona. No konečne si prestala rumázgať. Vďaka ti, Bože.

"Ale pokiaľ to neprestane, musíš to nahlásiť vedeniu," rázne som povedal.

"Ale oni...," začala sa ohradzovať, no nedovolil som jej to. "Lebo ťa tam dotlačím ja," zamračil som sa. Neochotne pokývala hlavou. Podal som jej ruku a vyšli sme zo skladu. Pani za pultom si ma ostro premeriavala , ale nehovorila nič. Žeby nás zbadala? Lebo ak áno, asi už vie kto som a určite si myslela, že som to dievča vzadu prášil. To sa nám to deň krásne vyvíja, povzdychol som si.

"Spravil si jej niečo?" spýtalo sa ma to dievča, ktoré so mnou vyšlo z knižnice. "To je fuk," uškrnul som sa. Keby si tak vedela, s kým máš dočinenia, neviniatko.

"O a mimochodom, ja som Rado," žmurkol som na ňu.

"Daniela," široko sa usmiala. Na očiach jej bolo vidno obrovskú úľavu a mňa to (z akéhosi zázračného, mne neznámeho dôvodu) celkom tešilo. Ten pohľad mal niečo do seba.

"Už musím, ísť. Maj sa," nahodil som falošný úsmev a fičal na intrák.

Viezol som sa výťahom. Na moje vlastné prekvapenie, na sex som zrazu chuť nemal. Namiesto toho, aby som zamieril na izbu 106 a za svojou novou korisťou, som šiel za Alenou.
"Ale čo," koketne sa na mňa usmiala spoza dverí. "Vidlička si prišiel zapichať? Som tu úplne sama," zavlnila sa pri dverách len v krátkej červenej košeli. Mozog by mi určite pri tom pohľade rýchlo vypovedal službu, tak som radšej začal hovoriť k veci.
"Ty a tvoja partia slepíc nikomu láskavo neubližujte. Nenapadlo vás, že z toho môžete mať prúser?" Zamrzla a pobavene sa na mňa pozrela.

"Čo prosím? Odkedy sa ty staráš do našich vecí, hmm? Nebodaj sa ti sťažovala tá šedivá krava Dana," zasmiala sa. Takže som mal pravdu. Ubližuješ jej.

"Myslím to vážne. Na čo robiť strpčovať život? Daj jej pokoj, lebo si zbytočne zavaríš."

"Inak?" podišla bližšie. Držala sa stále svojho povrchného tónu a to ma začalo pekne srať.

"Inak vás sám nahlásim," usmial som sa na ňu na pohľad rovnako pobavene.

"Uvidíme, kto z koho," žmurkla na mňa a tresla mi dverami pred ksichtom. Naraz som na chodbe zostal sám medzi sivými stenami a nechutným linoleom a opadávajúcim stropom.

Mala pravdu. Čo ma je do záležitostí jednej baby?