Between the lines

I. James

Piatok. Deň taký istý ako iné dni a pritom tak odlišný. Prichádza víkend, na ktorý sa veľmi teším. Žiadna škola a žiadne učenie. Preto som sa zo školy domov neponáhľal, ale išiel s Daniel Gorthfordovou, kamarátkou zo školy, do parku.

Daniel, alebo Dan, ako ju zvykneme volať, je vekmi milé a bystré dievča. Jej čierne, rovné vlasy mala v cope a pár pramienkov jej voľne padalo okolo tváre.

Na to, že mala výšku 164 centimetrov vedela naháňať strach a hrôzu. Dokonalé dievča z dokonalých snov. Nejeden chlapec bojoval o jej na povrch chladné srdce a výnimkou som nebol ani ja. Avšak ona mala oči iba pre problémových chlapcov. Čím viac sa niekto snaží bojovať o jej srdce tým viac zlyháva a u mňa to platí trojnásobne.

„James? Dnes musím byť o tretej doma. Odprevadil by si ma?" opýtala sa ma Dan, takže som sa prestal tešiť z dostatku času.

„Iste. A deje sa niečo, že tak skoro?" zaujímal som sa, pretože ona sa nikdy domov neponáhľala.

Dan sa na mňa pozrela a pomrvila nosom. „Otec s mamou budú celý víkend v práci a idem s nimi."

Nikto nevedel kde pracujú rodičia Dan, ale vedeli sme, že to nie je v Amerike. Mysleli sme si, že väčšinou pracujú z domu, ale niekedy potrebujú ísť za prácou a Dan berú so sebou, pretože sa o ňu na jej vek veľmi boja. Nikto sme jej to nezávideli.

„Ach. To už je za tento polrok tretíkrát! Niekedy mám pocit, že odídeš a už sa nevrátiš!" zastavil som. „Pred tým si skoro nikdy nechodila s nimi do práce a teraz... Čím ďalej tým častejšie si preč," sťažoval som sa jej.

„Jamie, vieš, nebudem tu vždy, aby som ťa zachraňovala z tvojich problémov, preto sa nauč žiť aj bezo mňa. Všimla som si, že sa ku mne nesprávaš ako k iným dievčatám, ale..." zastavila sa ako keby toho už povedala veľa. „Jednoducho nikdy nevieš kedy niekto odíde."

Nechápal som, o čom je táto debata. Mal som pocit, že mi chce niečo naznačiť, no nevedel som čo. Znelo to ako keby mala každú chvíľu umrieť.

„James? Si v pohode?" pozrela sa na mňa so starosťami v očiach.

Nie. Nie som v pohode. Vykladáš mi tu niečo čo znie ako keby si umierala a ja neviem čo je vo veci!

„Hej, som," pozrel som na ňu a vytvoril falošný, no presvedčivý úsmev.

Keď som sa pozrel na hodinky bolo trištvrte na tri. Akurát dosť času na to, aby som Dan odprevadil domov.

„Ak teda chceš byť o tej tretej doma, tak by sme mali ísť," pozrel som na ňu. „Tak poď" zatiahla ma za rukáv a vybrali sme sa k nej domov.

Domov prišla len tak-tak, ale stihla to. No ja od jej domu to mám hodinu cesty, keďže ja bývam opačným smerom.

Išiel som po novo urobenom chodníku, ktorý dokončili ešte len pred týždňom. Trvalo im to veľmi dlho, čo spôsobilo tu, v New Yorku nemalé problémy. Bývať vo veľkomeste znamená, že tu nič nie je ľahké. Plno áut, plno ciest. Plno ľudí, plno chodníkov a metier.

Dan má jedno šťastie, že býva blízko školy, ale čo ja? Hodina pešo a na metro sa mi ísť nechcelo. Nechcelo sa mi tam tlačiť s tými ľuďmi, čo vyzerajú že by mali každú chvíľu niekoho zavraždiť ak nebudú mať svoj osobný priestor.

Cestou bolo ešte kade-tade vidno robotníkov, ktorý robili ešte posledné detaily, alebo robili nejaké iné veci.

Tiež ste tu mohli vidieť plno paničiek s pudlíkmi, čí pánov s buldogmi či inými, alebo skupinky teenegerov v parkoch alebo v nákupných centrách. Plné kavárne a reštaurácie boli všade naokolo, preto som sa rozhodol ísť jednou potemnelejšou uličkou.

Zrejme by ste si povedali Si ty normálny? Ešte sa ti tam niečo stane! Lenže mne sa nechcelo ísť pomedzi samých ľudí, čo nemajú nič iné ako problémy.

Na to, že som v meste plnom kriminálnikov to bolo v pohode. Nič sa mi nestalo. Žijem.

No keď som v predposlednej tmavej uličke, utekal okolo mňa neznámy chalan, možno v mojom veku a vrazil do mňa. Ja som spadol na zem a on utekal ďalej.

„Stoj!" zvrieskol som po ňom. „Nevieš sa pozerať na cestu?!"

„Blbec, nestoj tam a uteč ak chceš žiť!" zvrieskol mi naspäť. Nechápal som a ďalej som stal ako tvrdé Y. Preto pribehol ku mne a chytil ma za ruku. „Pusti ma!" začal som sa mu trhať.

Vtedy sa za nami ozvalo: „Smradi! Stojte!" To mi už bolo jedno kto je ten chalan. Utekal som s ním.

Cestou mi to však nedalo a obzrel som sa. Uvidel som staršieho pána s tmavšou pleťou a páskou cez oko. Do riti! Do čoho som sa to zaplietol?! preletelo mi mysľou.

Avšak nejakým zaujímavým spôsobom sa nám podarilo zbaviť sa toho ujka a schovať sa za smetiaky.

„Blbé decka! Iba problémy sú s nimi!" zvrieskol ten muž a pobral sa preč. „Keď sa mi dostanú do rúk tak ešte uvidia," mrmlal si popod fúzy popritom ako odchádzal.

Keď už bol preč a mal som istotu, že ma nezapočuje vtedy som vybehol na toho chalana: „To bolo čo?! Neviem kto si, ale ja nemám záujem dostať sa do nejakých problémov!"

„Upokoj sa. Tvoju tvár sotva videl, takže buď bez obáv," vstal zo zeme a pozrel sa na mňa. „A teraz ak dovolíš, ja mám ešte veľa práce. Maj sa."

To malo byť čo? Ja chcem vysvetlenie! Lenže on už bol preč.

Prvá časť je vo vonku. Nikomu sa nechcelo hlasovať, až dvom ľuďom. Takže ak je niekto nespokojní, že som vydala toto mne sa nesťažujte.
Tak tiež sa môže stať, že tu nájdete nejakú chybičku, pretože som chorá a nechce sa mi to kontrolovať.