Between the lines

2. James

Doma som celú dobu až do šiestej večera premýšľal nad tým čo sa dnes udialo. Ten muž vyzeral strašidelne a čo ak to bol niekto z nejakej mafie? A čo to bolo za chalana? Nevyzeralo to, že by spravil niečo vážne. Možno len posprejoval nejaký mafiánsky úkryt.

Tým pádom by som nemal byť v nebezpečí a tak som sa rozhodol to naďalej už neriešiť. Ešte by som nejakým záhadným spôsobom začal tvrdiť, že je vrahom.

O pól siedmej som počul otvorenie dverí a tak som zišiel do polovice schodov. „Ahoj, zlatko. Ako dnes bolo?" usmiala sa na mňa moja mama, ktorá práve stála vo dverách.

„Ušlo to. Dan zase išla s rodičmi do práce, takže som bol doma už o pól štvrtej," hovoril som jej zatiaľ čo som si sadol na najspodnejší schod.

„Musia mať toho v práci veľa," skonštatovala mama zatiaľ čo si dala dole topánky a zavesila kabát na vešiak.

„A čo ty? Čo ste dnes nacvičovali?" opýtal som sa jej. Mama je totiž herečkou v miestnom najväčšom divadle. Neraz spomínala čím všetkým si prešla kým získala toto miesto.

„Začali sme nacvičovať nové predstavenie. Rómeo a Júlia a mám hlavnú rolu!" tešila sa a z toľkej radosti ma objala.

„To je skvelé! Gratulujem," objatie som jej opätoval. Bol som rád, že sa jej darí. „A čo otec? Kedy príde?"

Mama sa odo mňa po odtiahla a sklopila pohľad. „Vieš, zase toho majú veľa a..."

„A zase ho nebudem vidieť celý víkend! Čo majú v práci také ťažké? Veď je len blbý novinár! Spraviť jedno interview nezaberie tak dlho!" začal som vrieskať a podišiel som ku botníku.

„James..." zarazila sa keď si to všimla. „Čo to robíš? Kam ideš?" nechcela ma pustiť.

„Von a nesnaž sa ma zastaviť" vyprskol som. Viem, že ona za to nemohla. Lenže mňa nebavilo, že otec málo čo čas trávil doma. Keď som bol menší zvykol ma brávať aj na ihrisko zahrať si bejzbal aj napriek tomu, že nešiel ani jemu a ani mne, ale boli to aspoň naše spoločné chvíle, ktoré sme trávili ako otec a syn.

Ale v mojich dvanástich rokoch sa to zmenilo. Začal pracovať stále čím viac a na mňa postupne stratil všetok čas.

Vybehol som z domu a utekal nevedno kam. Narážal som do ľudí, no bolo mi to jedno. Utekal som dokiaľ som vládal.

Zastavil som sa až pred veľkou firmou, ktorá niesla názov Osborne oscorp. Firma môjho krstného otca. Dúfam, že aspoň on si nájde na mňa čas.

Vošiel som do veľkej budovi. Zamieril som si to rovno ku Harryho kancelárii, lenže ma zastavila nejaká sekretárka.

„Tam nesmiete, pane! Tam je kancelária pána riaditeľa! Ak nemáte dohodnutú schôdzu dnu nesmiete!" začala po mne vrieskať.

„Viete kto som? Ja som James Parker, krstný syn Harryho Osborna!" hádal som sa s ňou.

„Tss. Myslíte si, že si len sem nakráčate a začnete trepať piate cez druhé a budem vám veriť? To može spraviť hocikto!" naďalej ma nepúšťala.

„Čo je tu taký krik?!" zjavil sa za tou ženskou Harry.

„Pane, tento mladý muž sa vám chcel dostať do kancelárie tvrdil, že je váš krstný..." nestihla dopovedať lebo jej do reči skočil Harry. „...syn." Tá ženská sa zatvárila akoby jej sopka vybuchla pred nosom. „To je v poriadku, Nancy. Pusti ho dnu," usmial sa na ňu najfalošnejšie ako sa len dalo. Neznášal typy ženských ako je táto, avšak musela vedieť dobre robiť svoju prácu, inak by ju tu zbytočne nezamestnával.

„Tak o čom je to teraz?" prehodil svoju ruku cez moje rameno. „Alebo zas má veľa práce a nemá na teba čas?" zamračil sa a ja som prikývol.

„Ach, ten sa nikdy nepoučí. Poď ďalej," otvoril dvere do kancelárie a ja som si sadol na jeho točiacu sa stoličku. Harry sa iba oprel o stôl.

„Pokojne sa mi zdôver," usmial sa na mňa milým úsmevom, ktorý si dokonca ani môj otec nevedel získať.

„Práca, práca a zase len práca! V tej sprostej kancelárii strávi viac času ako doma! Neverím, žeby novinárstvo bolo až také náročne! Niekedy mám pocit ako keby viedol dvojitý život. Čo ak..." začal som plakať, „Čo ak má ešte jednu rodinu a tú ma radšej než nás?"

„James, niečo ti teraz poviem. Nemal by som ti to hovoriť ja, lenže ako vidím, tvoj otec ti to tak skoro asi nepovie a ty jeho blbosťou iba zbytočne tŕpiš. Vieš, Petrova rodina nikdy nebola priemerná, čo znamená, že nikdy ani nebola normálna. Petrovi rodičia, čiže tvoji starkí, zomreli keď bol ešte Peter malý. Pracovali tu v Oscorpe ako vedci a boli jední z najlepších. Lenže jeden ich experiment, čo mal pomôcť ľudstvu, chcel môj otec zneužiť a tak sa rozhodli ho zničiť," hovoril a ja som ho počúval so zatajeným dychom.

„Lenže Harry, ako to súvisí s tým, že môj otec nikdy nie je doma?" zaujímalo ma.

„Ak ma nebudeš prerušovať, tak sa k tomu aj dostaneme!" zamračil sa. „A teraz späť k rozprávaniu. Ten experiment však nezničili úplne. Boli to malý pavúci a niektorí prežili. Raz jeden z nich tvojho otca kusol a tak tvoj otec získal pavúčie schopnosti."

„Ale jediný človek, ktorý má pavúčie schopnosti je Spiderman, Harry!" zamračil som sa. Nemal som náladu na nejaké rozprávky.

„Bože, chlapče, tvoja generácia je fakt sprostá! Nevidíš čo ti tým chcem naznačiť?"

Začal som rozmýšľať. Moje mozgové bunky pracovali ako nikdy, no nakoniec mi to došlo. „On je Spiderman. Môj otec je Spiderman a celú dobu mi tajil! Vie o tom mama?" pozrel som na neho a v jeho očiach som videl, že áno.

„Tak to teda nie! Oni my celú dobu zatajovali takú vážnu vec? Klamali mi!" vrieskal som a pri tom mi tiekli slzy z očí.

„Jamie, chránili ťa. Preto ti to nepovedali" objal ma Harry.

„No to určite..." Bol som naštvaný. Veľmi naštvaný.