Deus ex machina

Oxana I.

O Rilkem a o všetkom, čo ma desí a fascinuje

Slohová práca – Prečo je literatúra dôležitá?

Úvaha

Oxana Kložnevská, 1. A

V poslednej dobe sami hlavou preháňa obrovské množstvo myšlienok, ktoré zdanlivo so sebou nijako nesúvisia. Ako to však už býva, zdanie vie klamať a inak to nie je ani v mojom prípade. Uvediem príklad... Mnohé z týchto myšlienok si značím do denníka. Niekedy si ho spätne čítam a zisťujem, že moje vnútorné pochody sa menia. To, čo som napísala pred rokom, by mi dnes vôbec nenapadlo, lebo to skrátka už nie som ja. Ale keď si prečítam novší zápis,zisťujem, že priamo nadväzuje na myšlienku, ktorú vyprodukovalo moje súčasné ja. Je to akýsi oneskorený proces mojej mysle, ako keby som si spomenula na niečo, na čo som už dávno zabudla, no nevedela som to presne pomenovať. A tie myšlienky si len tak prichádzajú a odchádzajú.

Zaujímavé však je,že zrejme tuším, prečo je to tak. Nechcem, aby to znelo ako chválenkárstvo, ale ak bude, tak čo už. Skrátka a dobre, stále sa mi do cesty dostávajú nové a nové knihy, ktoré mi budujú môj svetonázor, no zároveň niekde vzadu v hlave si spomínam aj na knihy, ktoré som už prečítala. V mnohých prípadoch som už dávno zabudla, aký mali dej, či dokonca ako sa volala hlavná postava. Dokážem si však spomenúť na ich najpodstatnejšie myšlienky a aj na to, aký som z nich mala pocit.

Asi pred pol rokom som čítala knižku Na ceste od Jacka Kerouaca. Priznám sa, že sa vôbec nepamätám na mená. Bola tam nejaká žena. Bol tam nejaký muž, ktorý si strašne užíval život, to, že je vôbec nažive, to, že má to privilégium dýchať. A boli v Mexiku. Alebo v Novom Mexiku? Teraz si nespomeniem. Ale strašne si tam užívali. Tá kniha sa mi veľmi páčila, lebo som mala sama pocit, že cestujem a sama zažívam tie dobrodružstvá. Dokonca som vďaka rozprávačovi vedela, aké to bolo, byť v tej dobe mužom. A dodnes si pamätám,ako som sa cítila spotene a zaprášene zároveň, a ako ma zalieval pocit nekonečnej slobody, ktorú som sa snažila uchopiť a zobrať si z nej do roku 1997 čo najviac.

Na tie dni po prečítaní tej knihy si spomínam veľmi jasne, lebo som veľmi rebelovala. O tom však písať nechcem. Chcem len vysvetliť, že tá kniha mala skrátka efekt. A preto, myslím si, je považovaná za literatúru.

Môj obľúbený autor, ktorého stále čítam, je Rainer Maria Rilke. Je mojím obľúbeným autorom už asi rok. Ani neviem, čím si ma získal.Keď som bola siedmačka a začala som sa zaujímať o poéziu, vôbec som mu nerozumela. Dnes, po tom, čo som čítala rôzne biografie,mu už rozumiem lepšie, a aj tomu, prečo bol taký smutný. To, čo dodnes vo mne budí záujem o jeho postavu, je jednoznačne to, že skrátka stále písal o tom istom, hoci si to neuvedomoval. Stáleho čosi bolelo a tým sa s ním stotožňujem. Pomáha mi tak vyrovnať sa s vecami oveľa ľahšie. Som rada, že je v mojom živote.

Prečo je teda literatúra dôležitá? Podľa môjho názoru je to celkom očividné.Dovoľuje nám vnoriť sa do kože postáv, ktoré prechádzajú vecami, ktoré my dnes nemáme šancu zažiť. A zároveň nám dovoľuje stotožňovať sa s autormi v názoroch, dokážu rozvíjať naše myšlienky, pomáhajú a radia nám v ťažkých časoch. Je toto, čo potrebuje každý. A ak niekto hľadá útechu, v knihách ju určite nájde.

2

Oxana, veľmi pekné a gramaticky bezchybné, ale príliš dlhé, kroť sa

Danišová

Keď som zbadala tú dvojku, normálne ma to nasralo. Piplala som sa s tým trištvrte hodinu bez nečistopisu, aby mi nakoniec nedala tú jednotku?