Deus ex machina

Oxana II.

O tom, ako som sa tešila na Vianoce

11. decembra 1997 (štvrtok)

Milý denník,

dnes som začala čítať novú knihu. Volá sa Neznámy vojak a napísal ju ktosi menom Väinö Linna. V živote som to meno nepočula. Ktovie, možno je známy len vo Fínsku. Túto knižku som si kúpila v antikvariáte a zaujala ma takmer ihneď, lebo spomedzi starých bielych a hnedých chrbátov knižiek bola len táto jedna jediná tmavomodrá. Vonia starými časmi a je jemná na dotyk. Bola to láska na prvý pohľad... a aj na prvý dotyk.

Zatiaľ som prečítala len prvých sedemnásť strán, takže zatiaľ si netrúfam povedať, aká tá knižka je. Priznám sa, zatiaľ mnohým veciam nerozumiem, ale to sa stáva - väčšinou mi to zapne neskôr. 

Po škole mimo čítania trávim čas tak, že sa len pozerám z okna mojej izby dolu, ako sneží a nič sa nedeje. Niežeby sa inokedy dialo. Na Zhorínskej ulici skapal pes. Mala by som niečo podniknúť, ale neviem, s kým. Mohla by som zavolať Denisovi. Stále sa o mňa pokúša, ale zostávam chladná. Nepáči sa mi, ale mohol by byť z neho skvelý kamarát. Na druhej strane, jeho najlepší kamarát mi ledva povie 'ahoj'.

Teším sa na vianočné prázdniny. Sestre som už kúpila darček. Je to sada pier a diár z papiernictva a sú ladené do zelena. Sestra zbožňuje zelenú farbu. Veď aj dom máme hráškovozelený. (A otrasný.)

Keď už je reč o mojej sestre, robím si o ňu stále väčšie starosti. Tie pozitívne pondelky a pozitívne víkendy trvajú len dovtedy, kým sa vráti domov. Vždy pribehne ako fúria a vrčí. Nemôžem si pomôcť, ale najradšej by som jej rozbila hubu, nech sa spamätá. Nemala by som.

Oxana

--------------------------------------------------------------------------------------

12. decembra 1997 (piatok)

Milý denník,

dnešné ráno začalo naozaj nekonvenčne. Prepisujem rozhovor toho, čo ma čakalo namiesto "ahoj", keď som zišla zo svojej izby dolu. Bola som doma už hodnú chvíľu, ale počula som, že sestra sa vrátila len teraz - jasne bolo počuť buchnutie dvermi i jej "au" a buchnutie, keď sa o niečo pri vyzúvaní treskla.

„Máš už úlohy?"

„Nemám," pokrčila som plecami. Zaksichtila som sa. „Spravím si ich v škole. Sú to len dve cvičenia."

„Neštvi ma! Pakuj sa učiť!"

„Ja že ťa štvem? Milión iných vecí by ťa malo štvať." Teraz som pre zmenu začínala byť naštvaná ja.

„Vypadni si písať tie úlohy. Mám ťa nebodaj prosiť?!"

„Nie si moja mama."

„Nemysli si, robím presne to, čo robievala ona. Kurva. Napíš si tie úlohy..."

A tu sa moja staršia sestra zasekla, keď som po schodoch dupala tak, až praskala tá hrubá vrstva farby, ktorou natrela steny. „No len sa neposer."

 „Čo si povedala?!"  

Nadýchla som sa, naklonila som sa zo schodiska a zakričala som so slzami v očiach: "Neposer sa zo seba!" A potom som za sebou treskla dverami.

Je to už štrnásť mesiacov a osem dní, čo u nej bývam, a zatiaľ je to peklo. Domáce úlohy som si písala naštvaná a s plačom. 

„No akože nemysli si,že dostaneš dnes večer niečo jesť, potkan krpatý nenažratý..."(...) „S týmto sa jebem už vyše roka..." (...) „Boha, ani užitočná nie je..."