Deus ex machina

Oxana III.

O tom, ako sa rozbila lampa (a potom zmenila úplne všetko)

Bola som nahnevaná. Kopala som do tabule a ona ma videla. Zúrila som. Strašne som zúrila. Priviedli moju staršiu sestru, ktorá bola mimochodom zmaľovaná horšie ako veľkonočné vajce, ktorá potom zúrila tiež. Sme zúriví potomkovia zúrivého otca. 

Toto bolo moje druhé pokarhanie. Ale tentokrát to bolo horšie. Nevládala som o tom písať do denníka, nevládala som vyjsť von, skrátka nič. Moja spolusediaca si myslela, že šaliem. A skutočne som šalela, lebo toľko neúprimnosti, pretvárky a klamania naraz som ešte nezažila. 

Moja sestra sa so mnou nerozprávala. V prvý deň ma zamkla do izby. Nerobila som nič, nevládala som ani len zdvihnúť do ruky knihu. Pozerala som sa von na našu ulicu, na Zhorínsku ulicu, ktorá je úplne nudná a nezaujímavá. Pozerala som sa na pouličné lampy. Boli roztrúsené akoby náhodne. A vyzerali, akoby spali. Všimli ste si ich už niekedy počas dňa? Sú ako také lacné dievčatá, v noci bdejú, cez deň vyspávajú. 

Nemienim o tom klamať, na druhý deň som veľmi plakala, lebo som sa cítila previnilo. Ale na tretí deň som si uvedomila, že som na seba vlastne hrdá. Moja sestra na to mala iný názor. Spýtala sa ma, či som si vedomá toho, že mi málo chýba k vylúčeniu a k premiestneniu do pomocnej školy. Spýtala sa ma to v kuchyni, sedeli sme pri veľkom arkierovom okne. Keď som sa však zadívala von, znovu to prišlo. Ten tlak sa menil, klesal a stúpal, a ja som z neho šla zošalieť. Chytila som si hlavu a dúfala som, že sa dostanem von z tej strašnej gule. Bola príšerná. A čo je najhoršie?

Moja sestra ju zrejme cítila tiež.

"Čo to je? Čo to robíš?" spýtala sa ma, keď sa na mňa pozerala a rukou akoby sa snažila preniknúť do tej gule. Videla som ju zrazu len veľmi hmlisto. 

A z ničoho nič to odrazu ustalo, ako keby sa ani nič nebolo stalo. Keď som sa znova pozrela z okna, nevidela som nič zvláštne. 

"Čo to malo byť?" zvraštila obočie. "ČO TO MALO BYŤ?" opýtala sa ešte raz a dôraznejšie. Pokrčila som plecami, aby videla, že som rovnako zmätená. "Ja neviem," pokrútila som hlavou. "Ale nestalo sa mi to po prvýkrát."

"To ti mám akože veriť, že to nerobíš ty?" vyštekla. "Kto to potom robí?"

"Hej! To si sa ma nepýtala!" buchla som päsťou do stola. "A vôbec, keby hej, tak..."

"Tak čo? Ha? Dopovedz! No dopovedz! Poď do mňa!"

Vtom sa z vedľajšej miestnosti ozvalo rinčanie skla. Cez otvorené dvere do predsiene bolo vidno, že sa rozbila lampa. 

Nadýchla som sa. "Ja to NEROBÍM!" Takmer som už revala. "Naozaj!" A čo na to moja sestra? Nič. Výnimočne čušala - čo som kvitovala. Len sa postavila a šla zbierať kusy skla holými rukami. 

Niečo sa mi nezdalo. Ten tlak zmizol, guľa bola preč, a aj tak čosi chýbalo - dom zrazu napriek tomu, že som v ňom bola spolu s mojou sestrou, ostal strašne pustý. Každý jeden záchvev, každé moje srknutie džúsu, každé jemné zacinkanie skla o sklo, to všetko nadobúdalo kozmicky hlasný rozmer. Dokonca aj moje búšenie srdca sa zdalo byť zrazu čoraz hlasnejšie a hlasnejšie. Cítila som si každú žilu a každú tepnu v tele, a bolo to, namojdušu, ako by som bola obrovský, rozvetvený strom, v ktorom prúdi namiesto miazgy horúca láva, a točila sa mi hlava.

"Potrebuješ pomôcť?" spýtala som sa, keď som vstala od stola aj ja. (Čo?!)

"Nie." (Vďakabohu.)

Oprela som sa o zárubňu, kým sestra zbierala sklo. "Nechoď sem, si bosá," dodala. 

"Čo tak odrazu toľká nežná materinská starostlivosť?" zavtipkovala som, ale potom mi trklo, že po tom, čo sa stalo, musí vtipkovanie vyznievať skôr hystericky ako smiešne. 

Odtrhla pohľad od zeme. Stále na nej bolo veľa skla. Pozrela sa mi rovno do očí. "Tak sa dorež, pre mňa za mňa," povedala. Potom sa znovu sklonila k zbieraniu. 

Tak som si znovu sadla k oknu a pre istotu som počkala, kým ešte povysáva. Nebolo jej do reči, koniec koncov, ako vždy. 

O tom, ako som našla zamazaný papierik 

Dopadlo to, v rámci možností, dobre. Neočakávala som to, ale stalo sa to, a bola som za to rada, lebo mi došlo, že nesmiem robiť chujoviny, lebo prídem aj o to málo, čo mám. Čím viac nad tým rozmýšľam, tým viac sa sama seba pýtam, či to stačí, alebo nie. 

Slepila som sa nad knihou pri svetle žiarovky v šatni.