Deus ex machina

Erik II.

O hodine netaktnosti

Slohová práca – Príbeh o prechádzke

Rozprávanie

Erik Sýkora, 1. A

Raz som stretol jedno dievča. Nepoviem, ako sa volá. Videla ma sedieť na lavičke. Prišla ku mne a dala sa so mnou do reči. 

Namiesto "ahoj" sa ma spýtala: "Prečo sedíš vonku na lavičke?" Zamračila sa a netaktne dodala: "A prečo máš vlastne natrhnuté obočie?"

"Obyčajné 'ahoj' by na začiatok stačilo," odvetil som. 

Chápala. Zarazila sa. Niečo ma v tej chvíli donútilo vstať. Začali sme sa spolu prechádzať. Trápne ticho sme zahovorili rozprávaním sa o trivialitách. 

Odprevadil som ju domov. Snežilo. Vonku už svietili hviezdy. Spoločne sme sa pozerali dohora, napriek tomu, že okrem snehu na nás nič nepadalo. Ona sa pozerala pravdepodobne na spomínané hviezdy.

Na dobrú noc sme sa pobozkali a odvtedy sme sa nevideli.

2 

Danišová

Erik, skús rozvíjať vety a neskôr možno budeš vedieť písať aj solídne slohy. Dvojka s prižmúrenými oboma očami

Bolo mi to jedno. Ďalší blbý sloh.  Škoda len, že som ho vôbec napísal, lebo pani Danišová ho musela prečítať pred celou triedou, čo obvykle nerobieva. Jediné šťastie, že nepociťujem hanbu. Všetci sa smiali. Aj Denis, a aj to nové ryšavé dievča s medzerou medzi zubami. Dokonca aj ja som sa po chvíli začal jemne usmievať. Jediný, kto sa nesmial a ani neusmieval, bola Oxana. Pozerala sa na mňa bez akéhokoľvek výrazu. Nebol som u nej na také správanie zvyknutý. V triede je spolu so svojou spolusediacou obvykle tá najhlučnejšia osoba. A ako som sa už stihol presvedčiť, niekedy aj netaktná. Kvôli slohu sa túto skutočnosť odo mňa aj nepriamo dozvedela.

Obvykle je mi jedno, čo si o mne ľudia myslia, preto som nechal ľudí smiať sa. U Oxany mi to, priznám sa, jedno nebolo. Chcel som, aby sa smiala aj ona. Neodhadol som to. Pokazil som to. Určite mi to nikdy neodpustí. 

Po skončení vyučovania som chcel ísť s Denisom von, no niekto ma zastavil. Bola to ona, podávala mi zošit z dejepisu. 

"Mala som ti ho vrátiť už dávno."

"Nechýbal mi."

Pokrčila plecami. Neusmievala sa, ale ani sa nemračila. Buchla ma päsťou do pleca a so slzami v očiach zutekala preč. Mám za ňou bežať? Nemám za ňou bežať? vŕtalo mi v hlave. Otočil som sa, že pôjdem za Denisom. Zošit z dejepisu, ktorý som nevidel už niekoľko mesiacov som založil k novému dejepisnému zošitu, ktorý som si medzičasom stihol založiť. 

"Kámo, tuším je z teba mimo, či zdá sa mi?" spýtal sa Denis, kým ma priateľsky strčil do pleca. (Je pozoruhodný fakt, že každý ma buchol do pleca inak.) 

"Neviem," povedal som. 

"Možno žiarli na tú babu z toho príbehu," zasmial sa. Potom sa zarazil. Vedel som, že sa mu ešte stále páči a nie je mu to príjemné.

"Poker?" spýtal som sa, aby som zmenil tému.

"Poker!" prikývol. Šli sme k nemu domov (u nás by to bolo riskantné). Denis býval na tej istej ulici ako ja, len o pár panelákov ďalej. Panelák, v ktorom býval, bol zelený. Býval v ňom s rodičmi a dvoma mladšími bratmi. 

Celý večer sme sa zhovárali o pokeri a iných kartových hrách, o autách a o hudbe. Ako zvyčajne. Ale potom prešla reč na to, kto bola vlastne dievčina z môjho slohu a prečo som ju vlastne opísal.

"Vymyslel som si ju," povedal som.

"To je také romantické!" odpovedal s ironickým úškrnom. Potom sa nadýchol a pokračoval tenkým hláskom: "Ó, Eriček, srdce mi už puká, deň bez teba je ako deň bez chleba, túžbou horí sťa... éééé, sťa horiaci les, a pritom..."

"Hej, dosť!" povedal som. "O čom som mal písať? Toto mi ako prvé zišlo na um."

"To ti tak verím... ty stále myslíš na baby a lásku a podobne... a predstavuješ si, ako sa ti nejaká baba hádže okolo krku a tak..."

Plesol som si po čele. "Neexistuje, skutočne nie."

"Aj tak si to nemyslím."

Aj Denis vie byť pekne netaktný.