Príbehy ktoré by si vo filme nenašiel

10* Koniec Lily a Jamesa

Noc bola vlhká a vetristá a dve deti oblečené ako tekvice tackavo kráčali po námestí a výklady obchodov boli plné papierových pavúkov a všelijakých krikľavých muklovských ozdôb zo sveta, v ktorý neverili… A on sa ponáhľal po ulici rovnako cieľavedome, s pocitom moci a spravodlivosti, aký mal vždy pri takýchto príležitostiach… Necítil hnev… to je pre slabšie duše, ako je on… ale víťazný pocit, áno… čakal na toto, dúfal v toto…
„ Pekný kostým, pane!“
Videl, ako sa úsmev na chlapcovej tvári stratil, keď podišiel dostatočne blízko, aby dovidel pod kapucňu plášťa, videl, ako  oblak strachu zastrel jeho pomaľovanú tvár. Potom sa dieťa otočilo a bežalo preč… Pod habitom nahmatal rukoväť prútika… Jeden obyčajný pohyb a dieťa už nikdy nedobehne k svojej matke… ale bolo to zbytočné, celkom zbytočné…
Teraz išiel po novej a tmavej uličke a konečne videl svoj cieľ, zaklínadlo spoľahlivosti bolo narušené, hoci oni o tom ešťe nevedeli… a on narobil menej hluku ako mrve lístie, ktoré sa kĺzalo po chodníku, keď prišiel k tmavému plotu a hľadel ponadeň…
Nezatiahli závesy, videl ich celkom jasne v malej obývačke- vysokého čiernovlasého muža v okuliaroch, ako z prútika vyčarúva obláčiky farebného dymu pre pobavenie malého, čiernovlasého chlapca v modrej pyžame. Dieťa sa smialo a pokúšalo sa dym chytiť, zovrieť ho v pästičke…
Dvere sa otvorili a vošla matka. Niečo hovorila, čo nepočul, dlhé tmavočervené vlasy jej padali do tváre. Otec zobral syna do náručia a podal ho matke. Odhodil prútik na gauč a vystrel sa zívajúc…
Bránka trošku zavŕzgala, keď ju otvoril, ale James Potter nič nepočul. Bielou rukou vytiahol prútik spod plášťa a dvere, ktoré sa prudko zamieril  otvorili.
Už prešiel cez prah, keď James pribehol do haly. Bolo to ľahké, príliš ľahké, dokonca si ani nezobral prútik…
„Lily, vezmi Harryho a chod!  To je on! Chod! Bež! Ja ho zdržím!“
Zdržať ho, bez prútika v ruke? Zasmial sa a vykríkol zaklínadlo…
„ Avada Kedavra!“
Zelené svetlo naplnilo tesnú chodbu, osvetlilo kočík pri stene, zábredlie sa ligotalo ako blesky a James Potter padol ako bábka, ktorej preťali povrázky…
Z horného poschodia, kde uviazla, bolo počuť jej krik, no ak bude rozumná, nemá sa čoho báť… Vyšiel hore schodmi a tak trochu pobavene sledoval je pokusy zabarikádovať sa … ani ona nemala pri sebe prútik… Akí boli hlúpi a akí dôverčiví, mysleli si, že ich ochrania priatelia, že zbrane môžu  hoci len na okamih odhodiť…
Jediným lenivým mávnutím prútika otvoril dvere, odhodil stoličku a škatule, náhlivo nakopené pri nich… a ona tam stála s dieťaťom v náručí. Pri pohľade naňho položila syna do posťielky za sebou a rozhodila ruky, ako keby to pomohlo. Ako keby ho skryla za seba  preto, lebo dúfala, že nemiesto neho si vezme ju…
„Nie Harry, nie Harry, prosím, nie Harry!‘‘
„Odstúp, ty hlúpa dievča… odstúp nabok, hned!“
„Nie Harryho, prosím, nie, vezmite si mna, zabite namiesto neho mna…
„Toto je posledné moje varovanie!‘’
„Nie Harryho! Prosím … zmilujte sa… zmilujte sa… Nie Harryho ! Nie Harryho! Prosím… Urobím čokolvek…  „Odstúp. Odstúp, dievča!"
Mohol ju odsotiť od postieľky, ale zdalo sa mi múdrejšie skoncovať so všetkými…
V izbe sa zablyslo zelené svetlo a ona klesla ako jej manžel. Dieťa celý čas neplakalo. Už vedelo stať, zvieralo mreže postieľky a hľadelo do tváre votrelca s inteligentným záujmom a mozno si myslelo, že to jeho otec sa skráva pod tým plášťom a robí dalšie pekné svetielka a jeho mama každú chvíľu vyskočí a zasmeje sa.
Veľmi pozorne namieril do chlapcovej tváre. Chcel vidieť ako sa to stane, ako zničí toto nevysvetliteľné nebezpečenstvo.
Dieťa sa rozplakalo. Videlo, že to nieje James. Nepáčil sa mu ten plač, odjakživa neznášal nárek tých malých v sirotinci.
„Avada Kedavra!‘’
A vtedy sa rozpadol, nebol nič, nič, iba bolesť a hrôza a musel sa skryť, nie tu, v troskách zničeného domu, kde uviaznuté dieťa kričalo, ale daleko… velmi daleko…
„Nie,‘’ stonal.
Had šuchotal na špinavej zapratanej dlážke a on zabil chlapca, a predsa on bol ten chlapec…
„Nie…‘’ stonal.
A teraz stál pri rozbitom okne Bathildinho domu, ponorený do spomienok na svoju najväčšiu stratu, a pri nohách sa mu po rozbitom porceláne a skle plazil velký had… pozrel dolu a niečo uvidel… niečo neuveriteľné…
„Nie... ‘’
„ Harry, už je dobre, si v poriadku.‘’
Zohol sa a zdvihol rozbitý obrázok. Bol na nom ten neznámy zlodej, zlodej, ktorého hľadal…