Svetom zaburácal hrom. Za oknami zúrila búrka.
.
.
.
Sedela si pri okne a fascinovane sledovala kvapky dažďa stekajúce po skle.
.
.
.
"No nie je to nádhera?" Spýtala si sa.
Presne som vedela čo myslíš. Pýtala si sa to zakaždým keď pršalo.
.
.
.
Pritiahla si si kolená pod bradu a hlavu oprela o okno.
Priložila si prst na sklo a opisovala dráhu jednej z kvapiek.
.
.
.
"Nebolo by krásne stať sa búrkou?" Spýtala si sa.
.
.
.
"Búrkou?" Toto si sa ma spýtala prvý raz.
.
.
.
"Búrkou. Nespútanou a divokou. Môžeš si ísť kam chceš a každý to musí rešpektovať. Nikto ti nemôže nič rozkazovať. Na nikom a na ničom ti nemusí záležať."
.
.
.
"Búrkou..." zopakovala som po tebe,
"Naozaj by to bolo pekné."
.
.
.
Pravda bola taká, že som vôbec nevedela čo rozprávaš. Vždy si bola iná, odlišovala si sa od ostatných ako najviac to bolo možné.
.
.
.
Teba nikto nechápal, no ja som aj tak mala pocit, že práve ty mi rozumieš zo všetkých najviac.
.
.
.
Boli sme kamarátky už dlho, a svoje okúzlenie dažďom si dávala najavo najviac ako sa dalo.
.
.
.
"Búrka je dobrá, aj keď si to väčšina ľudí nemyslí." Povedala si.
.
.
.
"Búrka je súčasť prírody. Pomáha tomuto svetu, ktorý ľudia ničia. Nebyť búrok, zem by už dávno vyschla. Nebyť búrok, spodná voda by sa už dávno vyčerpala. V potokoch by viac nebolo rýb. V lesoch by neboli stromy ani zvieratá. Celá planéta by sa premenila na púšť. A ľudia by na púšti neprežili. Nie bez búrok prinášajúcich vodu." Povedala si.
.
.
.
"To bolo hlboké," poznamenala som.
.
.
.
Z ničoho nič si sa postavila a odišla si sa do kuchyne.
.
.
.
Vrátila si sa s šálkou horúcej čokolády.
.
.
.
Podala si mi ju so slovami: "Nechcem, aby si sa viac bála búrok."
.
.
.
Vedela si o mojom strachu a od samého začiatku si sa snažila pomôcť mi zbaviť sa ho. Nikdy sa ti to nepodarilo.
.
.
.
Postavila si sa k oknu a zadívala si sa na zem. Boli sme na dvanástom poschodí, v byte tvojich rodičov.
.
.
.
Otvorila si okno dokorán.
.
.
.
Rozpustila si si vlasy a nechala vietor nech sa s nimi hrá.
.
.
.
Postavila si sa na parapet.
.
.
.
"Čo to robíš?" Spýtala som sa.
.
.
.
"Stávam sa búrkou..." Povedala si a hodila sa do prázdna...
.
.
.
.
.
.
Tvoje telo sme nikdy nenašli. Ja verím, že si sa stala búrkou.
.
.
.
Podľa tvojho posledného želania, prestala som sa báť búrok, naopak, vždy keď prší, sedím pred domom v daždi.
.
.
.
Vietor mi pripomína tvoj smiech.
.
.
.
Búrkové mraky zas farbu tvojich očí.
.
.
.
Nech si vraví kto chce, čo chce, ja viem, že si sa stala búrkou...
