,,Dobrý deň. Hovorim so slečnou Victoriou?"-ozvalo sa z telefónu.
,,Áno." odpovedala som v podguráženom stave.
,,Hľadali ste brigádu,je to ešte aktuálne?" ozval sa mužský hlas z telefónu.
,,Áno samozrejme-ja.
,,Vedeli ste by ste sa dostaviť nabudűci pondelok do našej kancelárie?"
,,Áno,samozrejme."ja.
,,Ok. Tak sa vidíme."
Konečne ma niečo dokázalo potešiť. Po tom všetkom,čo sa stalo za posledných pár dní,bolo toto prijatie do zamestnania to jediné,čo mi privolalo úsmev. Ale prečo sa neusmievam a prečo som troska? Pretože som verila,verila som prázdnym slovám o tom,že sa zmenî,že napraví moje napoly zlomené srdce. No on mi ho iba pošiapal na márne kùsky.
Ale začnime pekne od začiatku. Volám sa Victoria Lucky a mám 18 rokov. Pred rokom som bola dievča bez starostí,sĺz. Poznala som jedného chlapca to som si myslela že to bola moja láska. Začiatkom všetko vyzeralo ako s ružovými okuliarmi a potom náhle sa to všetko zmenilo. On bol môj prvý, ktorým som prišla o to najcennejšie čo som mala vedela by som si s ním predstaviť budúcnosť aspoň sa to naivne myslela. Čím ďalej som milovala viac viac tým ma ďalej viac a viac klamal a tým viac som sa bolo to strašný pocit keď som videla ako na mňa sere.
,,Je koniec- zaznelo z telefónu tesne pred naším výročím.
,,Prečo? Veď ťa milujem viac ako čokoľvek na tomto svete.-ozvala som sa s plačom.
,,Nie si pre mňa už ničím zaujimavá." on.
,,Kašlem na život. Bez teba nemá zmysel."- ja.
Skončila som hovor,vbehla som do kuchyni a zobrala som prvý nôž,ktorý som našla. Áno, chcela som sa zabiť. No v tom mi zazvonil zvonček.
,,Vic, volal nám Mark,že si mu povedala,že sa chceš zabiť. Nesmieš to spraviť. Ži tu aspoň pre nás.- povedala Sue so slzami v očiach.
Sue bola tá,ktorá tu bola vždy pre mňa. Nie vždy som si to uvedomovala ale vždy stála pri mne. Hádky boli pri nás málokedy a keď aj tak ako deti. Poznáte to, niečo sa vám nepáči a už ste urazená a reči typu už sa s tebou nehrám a podobné sračky. No teraz som ju potrebovala asi najviac. Bez slov som ju objala a odišla som sa s ňou prejsť. Videla na mne, že som na dne preto mi neotvárala čerstvé rany.
Mlčala so mnou ale vedela čo si myslím.
Večer,deň mojich menín som sa vybrala do neďalekej krčmy kúpiť nejaký alkohol. Tam som Ho zbadala. Modré oči, hnedé vlasy a božský úsmev. Keď som ho videla nemohla som sa neusmiať.
,,Ahoj Martin. Môžem si prisadnúť."
,,Ahoj jasné."
Kecali sme o rôznych nezmysloch a ja som aspoňna chvíľu zabudla na tú bolesť.
,,Inak Martin na niečo" postrehla vždy všestraná Sue.
,, Ó jasné. Všetko najlepšie Vic,nech sa ti darí"- povedal a dal mi pusu na líčko.
,,Jak to pekne znie,že nech sa ti darí. Tiež by si mal pravdu" ja.
,,Ozaj Vic. Dneska som doma sám,naši išli na výlet neostaneš u mňa a neoslávime tvoje meniny?" spýtal sa Martin.
,,Počkaj musím popremýšlať,"povedala som a už som ťahala Sue na wcko.
,,Si normálna? Však poďme,aspoň sa odreaguješ a zabudneš. "
,,Asi máš pravdu. Tak poďme."
Vyšli sme von . Ako ma Martin zbadal tak sa usmial. Úsmev som ku opätovala.
,,Tak ako si sa rozhodla?" spýtal sa ma.
,,Tak teda pôjdeme." ja.
Bolo na ňom vidno,že sa teší. Ja som bola šťastná,že zabudnem aspoň chvíľu,no to som netušila,že zostanem s ním sama.
,,Vic prepáč,ale volali naši,že zajtra ma berú na fušku a musím ísť domov. Martin dáš na ňu pozor?"- povedala Sue.
,.Jasnè však má kde spať" povedal Martin.
,,Zabijem ťa"- naznačila som Sue perami.
Poslala mi vzdušnú pusu a odišla. S Martinom sme si otvorili víno a kecali sme až do skorého rána. Ani som nevedela ako ale zabudla som na bolesť. V tom sa ku mne nahol a pobozkal ma.
Dúfam,že sa vám úvod páčil. Tento príbeh hovorí tak trochu o mne a trochu o mojej fantázií. Dúfam,že sa vám bude aspoň trošku páčiť.
