Strč sa ✔

G

Sirény hučali po celej štvrti a my sme sa kvôli tomu nemohli z tej strechy pohnúť. A preto sa na mňa teraz ten človek pozeral a nechcel sa pohnúť ani o jeden posratý centimeter.

,,Kto si?" spýtal sa, no ani on sa nemal k tomu, aby si dal mikinu dole z tváre.

,,A kto si ty?" vrátila som mu otázku a otočila sa o deväťdesiat stupňov od neho.

Lenže to mi nepomohlo, keďže ku mne prišiel a rýchlym pohybom mi dal dole kapucňu.

,,Ty ma sleduješ?" zamračil sa a odstúpil odo mňa.

A ja som ho vtedy videla.

Mikinového chlapca.

,,Presne. Nemám, čo robiť, vieš?"

,,A čo si tu potom chcela?" vyzvedal ďalej a asi vyzeral byť trochu nervózny.

,,Čo sa staráš? Mám sa ťa ja spýtať, komu a prečo dlžíš prachy?"

Zamračil sa ešte viac a asi mi chcel jednu streliť, no jeho ruka buchla do najbližšej steny.

,,Tak asi nie." skonštatovala som a podišla na kraj steny, aby som mohla skontrolovať okolie.

Z jeho prítomnosti som si nič nerobila. Bolo mi jasné, že ide v tých špinách. A možno, teda určite, keby nenosil stále kapucňu na hlave, by po ňom išli všetky tie naivné baby.

Ako ma rozoznal, keď na sebe mám okuliare?

,,Vôbec nie si nápadná, keď je večer a ty máš na sebe slnečné okuliare." povie sucho, keď ho už asi nebaví byť potichu.

,,Super." odpoviem sucho aj ja.

Ako by som chcela byť nenápadná, že?

,,Ukáž." Vystrie ruku a dá mi dole okuliare a následne môžem vidieť na jeho tvári prekvapenie.

No jasné, kto by sa neprekvapil, že?

,,Nechytaj ma." snažím sa odohnať začínajúcu tému skôr, ako sa vôbec stihla začať.

Nechcela som, aby sa pýtal. Jasné, že sa začne pýtať. Kto by sa nepýtal?

,,Kto ti to urobil? Nejaký dominant, keď ste mali sexuálne hrátky?" zasmial sa.

Stále si to bude o mne myslieť.

Blbý, posratý, sakramentský, zakomplexovaný...

Prekrútim očami a idem od neho preč. Adrenalín, čo bol doteraz v krvi, už asi prešiel, lebo sa začínam cítiť ako to posraté hovno, aké vždy som. Jednoducho to zvalím na moju psychiku.

Keď už nepočujem žiadnu sirénu, ani sa neotáčam za tým kriminálnikom a zleziem dole zo strechy.

Bolo nanajvýš zvláštne, že nás nenašli. Sú takí tupí, alebo tu na nás teraz čakajú, aby nás zavreli?

,,Pekné." prehovoril za mnou smerom k malému dielu na stene.

Ignorujem ho a začnem kráčať.

Nemám chuť na toho ZK - zakomplexovaného kriminálnika. Nemala som chuť už na nič. Všetko na mňa v momente doľahlo a cítila som sa ešte horšie ako to posraté hovno.

Prečo stále používam slovo posraté?

,,Kde ideš teraz? Ešte sme sa nedohodli." zakričal za mnou a rozbehol sa ku mne.

Moje lieky. Kde sú, keď ich potrebujem?

Svetlá z lámp svietili, a tak osvetľovali jeho tvár. Pozeral sa na mňa tak chladne, až to asi nebolo možné.

Kurva, čo?

Videla som prichádzajúce auto a vtedy mi to prišlo ako dobrý nápad.

Pohla som sa smerom dozadu, na čo auto zatrúbilo. Skôr, než by mi stihol niečo urobiť, ten sprostý idiot ma buchol a tým pádom aj zachránil.

Ležali sme obidvaja na zemi a dýchali. Mne to až vtedy doplo.

Skoro som sa zabila.

Ale na druhej strane ma pochytila ďalšia vlna eufórie, lebo som zažila ďalší adrenalín.

Sľúbila som si, že odteraz budem vyhľadávať adrenalín častejšie.

No čo? Baví vás to vôbec?