Životy unesené vlakom

3

Pomaličky, kúsok po kúsku som sa začala cítiť nepríjemne. Sledovaná. Hmýrila som sa na sedadle a snažila sa pozorovať krajinu za oknom, no nešlo to.

Jej oči ma prepaľovali. Venovala som jej úsmev. Na okamih jej zmäkol pohľad a potom jej oči zablúdili na muža, ktorý sedel oproti nej.

Vonku pršalo. Slnko, ktoré sa na mňa ešte pred chvíľou usmievalo sa skrylo za oblaky. Zakývalo na pozdrav.

Neušlo, ako si mnohí ľudia myslia. Len dáva priestor aj druhým.

Nemyslí len na seba, nechce byť na oblohe samé. Slnko vôbec nie je sebecké, práve naopak. Je láskavé ku všetkým, aj k oblakom.

Kvapky stekali po okne. Predbiehali jedna druhú, tešili sa z toho úžasného pádu a nádherného kolobehu, v ktorom žili.

Rozdiel medzi kvapkami a ľuďmi?
Mnoho ľudí žije tiež každý deň v tom istom kruhu. Každý deň je pre nich rovnaký.
Rozdiel je v tom, že zatiaľčo kvapky zbožňujú každú fázu svojej existencie, i keď si ju vyskúšali už miliónkrát, ľudia hovoria, že sú vyhorení a potrebujú dovolenku. Zmenu.
Na čo?
Vždy pršia na inom mieste, inak a pre iných.

Stará pani sediaca pri okne. Naoko lúštila sudoku, ale v skutočnosti striehla na každý pohyb v kupé. Vždy, keď som sa pohla mi venovala ostražitý pohľad.

Nie krátky, nie prekvapený.
Skúmavý a dlhý.

Policajtka z povolania. A už dlhé roky na dôchodku.

Jedna z mála.

Túžila vyšetrovať zločiny. Jej sny leteli stále vyššie a vyššie, túžila byť novodobý Sherlock Holmes, aj keď bola žena.

Jej sny sa rozplynuli pred mnohými rokmi. Vášnivé leto, rýchla svadba, plno detí.

A odrazu penzia.

Policajtka z povolania.

Neustále striehla na to, čo sa deje. Lúštila aj nelúštila sudoku a premýšľala nad tým, či návšteva dcéry dopadne tak zle, ako naposledy.

Dcéra sa vydala pred dvoma rokmi. Mladá, krásna, vzdelaná.
Zať sa mame nie vždy celkom pozdával. Nikdy sa mu nič nechcelo a často ohundral, čo bolo na obed. Meškal a šoféroval rýchlejšie, ako bolo povolené.
Po svadbe sa ukázalo, že v prítomnosti svokry je ešte väčší kvietok.

Napriek tomu dcéru ľúbila.

Keď prišiel revízor namiesto papierového lístka si vytiahla s batohu mobil. Našla medzi obrázkami lístok a váhavo sa pozrela na revízora.

Krátke blond vlasy si zastrčila za ucho.

"Natočte mi mobil sem, pani," usmial sa revízor.
Bol to mladý muž, ešte neunavený prácou, deťmi a hypotékou.

"Takto?" skúsila.

"Nie, nie.." smial sa revízor.

Keď jej konečne skontroloval lístok, počkala, kým zavrel dvere na kupé a dôverne sa naklonila ku mne a k dáme s červeným šálom.
"Viete, to moja dcéra.." začala, no hanba zmiešaná so strachom ju zastavila.

Môj úsmev zaletel k jej očiam. Usmiala sa.

".. chcela, aby som to vyskúšala. Aj tento mobil mi kúpila." Ukázala nám ho.

Ja, stará pani a dáma, ktorej stretnutie sa rýchlo blížilo, sme sa chvíľu rozprávali. Ticho a pokojne. Starostlivo som vyberala slová, predsa len, nepoznali sme sa.

Staršia pani sa usmievala od ucha k uchu. Veľa rozprávala, sypala slová cez široké sito.

Vlak začal pískať a škrípať. Zastavili sme. Pani schmatla svoj batoh, hodila na seba sveter na zips a ponáhľala sa von.

Nepozdravila.

Len si nás opäť všetkých obzrela.

Policajtka z povolania.