Životy unesené vlakom

5

Pred koncom mojej cesty som mala pocit, že som už videla všetko, čo sa dalo. Bolo mi dlho a mala som pocit, že moja cesta je príliš dlhá a túžila som po jej konci.
Zastavili sme na stanici. Ľudia sa predierali pomedzi veľké dažďové kvapky k vlaku a snažili sa ujsť pred padajúcou vodou.
V tej chvíli pristúpila mladá slečna v čiernom bodkovanom svetríku.

Guľatučká dievčina s ťažkosťami ťahala veľký kvetovaný kufor. Otvorila dvere na kupé, nazrela dnu a spýtala sa, či je tu nejaké miesto voľné.

Voľné miesto bolo práve vedľa policajtky z povolania. Nedôverčivo si slečnu premerala, no posunula svoju tašku bližšie k sebe, aby si mala kam sadnúť. Znova sa pozrela na sudoku, no nelúštila.

Študentka si vyložila kufor nad sedadlá na poličku pre batožinu. Z koliesok začala kvapkať voda rovno na policajtkine sudoku. 

"Prepáčte," vyhŕkla nervózne študentka. "Utriem to, vydržte." Prehľadávala vrecká na tenkom kabátiku, nazrela aj do kabelky, potľapkala sa po vreckách na nohaviciach.. No nenašla. Vreckovky si zabudla v čakárni na stanici.

Keď tam ešte pred pár minútami sedela, prihovoril sa jej starší pán.

"Dobrý deň," usmial sa na ňu, keď hanblivo pristúpil. "Prepáčte slečna, bude vám vadiť, keď si prisadnem?" 

"Nie, isteže nie," usmiala sa aj ona. Vlasy si zastrčila za ucho. Spod dlhých mihalníc pozrela na muža sadajúceho si k nej. Potom obrátila stránku na knihe, ktorú čítala už snáď tisícikrát. Volala ju späť, znova. Znova chcela zažiť príbeh iného človeka, znova a zas prežiť ďalší život, nebyť len tou obyčajnou, škaredou a tučnou. 

"Slečna, čítate?" pokúsil sa o rozhovor starček.

Len prikývla. Nemohla odtrhnúť oči od príbehu hlavnej postavy. Jej sila, jej odvaha. A to, aká bola krásna. 

"Prepáčte, už mi ide vlak," vystrúhal starší muž úsmev. "Tak dovidenia slečna."

"Dovidenia," odvrátila na okamih pohľad od knihy. 

"Slečna, ešte niečo." Jeho ruka dopadla na tú jej. Prekvapene pozrela hore. Stál vedľa nej a usmieval sa. Hoci stál, bol len o kúsoček vyšší ako ona, keď sedela. "Ste nádherná," usmieval sa naďalej starček. "Dovidenia."

Odrazu svet nebol ako predtým. Slzy v jej očiach sa drali von, boli ako divoké husi, leteli von a nebolo možné ich zastaviť. 
Len po hmate našla vreckovky a usušila si oči. 

Ľudia sediaci naokolo na ňu občas pozreli. Asi jej ušiel vlak, myslel si každý. 

Ušiel. Ušli jej všetky tie roky života, kedy považovala za krásne to, čo považovali za krásne iní.