Písané črepami sŕdc

Jemná ako hodváb, ľahšia ako sen

Dievča s tmavými kučierkami jemnými ako pena, orieškovými očami a matnými perami mu prebleslo v mysli. Jediný obraz, na ktorý zvládal myslieť. Jediná spomienka, pre ktorú chcel žiť. Trieštila sa. On sa ju pokúšal poskladať. Umrela mu v náručí.

Vysokému chlapcovi chladli ruky. Strkal ich do priestranných vreciek, aby ich mohol zohriať. Vločky mu dopadali na uhoľnaté vlasy a tíško vpili do divokého prírodného zostrihu. Mrazom preháňané ticho bolo čoraz bledšie a nejasnejšie. Myšlienky prekrývali divoký vietor, mihali sa sem a tam a nedokázali sa upokojiť. V obzore sa začalo rýsovať tenučké telo dievčaťa. Chlapec spozornel. Do nedočkavých strieborných očí vpadla radosť a vzrušene. Za krátku chvíľu zvieral nadšenú Natáliu vo svojom širokom náručí.
,,Myslel som, že neprídeš." Povedal mohutný mužský hlas pokojne.
,,Ale Maťo!" povedala očakávaná návšteva naoko urazene, ,,Nemohla som sa dočkať, ako prídem."
Martin sa spokojne a zasnene usmial. Zachytil hĺbavý pohľad na jeho. Červené zmrzlé nosy sa im približovali, červeň rozpínala na lícach. Ruky si obmotali kolom pása, čo zariadilo príjemné teplo. Srdce búchalo vzrušením, moment sa predlžoval a skracoval, metelica zbledla do úzadia. Horúčava a iskrenie vrcholilo. V jediný okamih sa spojili dve duše prvým, precíteným a tým najkrajším bozkom, sneh prestal dávať význam, zima akoby neexistovala. Boli len oni dvaja. Šťastní a spolu.

Veľmi rád sa pozeral, keď Natália tancovala. Baletné cvičky sa skoro ani nedotýkli zeme, neskrotiteľné kučery jej lietali sem a tam,jej nohy boli rýchle a obratné. Často ju vnímal, akoby skákala po vlnách, tichúčko a ladne ako mačka, pohyby pripomínali menšie vlnky, svaly pracovali na plné obrátky. Na javisku bola krásna, ako najcennejší poklad a tajomná ani tieň. Jej talent bol očividný a presvedčivý, obetovala mu celý život. Pohľad sa však mení. Na javisku je niekedy šťastný a naplnený, inokedy bolestný a skrušujúci, poznal každý z nich naspamäť. Teda... dúfal.

Natália sa začala však postupne meniť. Pás za začal neohlásene sužovať, nohy aj ruky chradli, kosti boli priam ukážkové na biológiu. Koža už neprikrývala kostru, tvrdé tvary ostali neprirodzene vypuklé, neľudské. Hánky skostnateli, mäso sa z nich vytratilo podobne, ako v zbytku tela. Pokožka bola neprirodzene svetlá, biela ako porcelán, na niektorých miestach nepríjemne zošúchaná, šupinatá. Veselé tmavé oči sa prepadli, milé líčka stvrdli, husté vlasy redli. Martin sa začal obávať. Ked si dožadoval vysvetlenie, jej jedinou odpoveďou bolo: ,,Chcem byť jemná ako hodváb, ľahšia ako sen." Jeho láska sa mu začala rozpadávať pred očami. Pri pokuse sa ju spojiť a znova vrátit dokopy však spravil chybu. Nie takú intrigánsku, ale chybu dobrého, no naivného srdca.

Nervózny černovlasý tínedžer silno zaklopal. Telo sa mu klepalo nervozitou, strachom no aj zimou, ale to bolo to posledné čo potreboval a chcel vnímať. Atmosféra paneláku bola pokojná, rozvážna a presiaknutá pokojom domova. Vzduch sa mu zdal ťažký a suchý. Prestupoval od jednej nohy po druhú, v mozgu sa zostavovali tie najdivokejšie scenáre.
,,Prečo zasa žereš, ty prasa!?"
Krutý ženský hlas Martina priklincoval k zemi. Jeho telo vyslalo obranný mechanizmus, ktorý rozkázal ostať paralyzovaný na mieste a čakať na prípadné pokyny.
,,J - ja s-som..."
Stuhnutá tvár chlapca ostala v nemom zdesení. V hlave sa mu neustále odrážal Natin uplakaný a trasľavý hlas.
,,Ty hlúpa chudera, povedala si, že držíš diétu!"
,,B-bola som hladná!"
,,Tak keď si bola hladná, tak si sa mala pozrieť do zrkadla!"
Natáliin hlas sa prevrátil do usedavého plaču. Bolesť bola hmatateľná, no nedosiahnuteľná pre návštevnika chodby.
,,Keď chceš ostať tučná, tak si žer, ale zabudni, že ťa na tú prestížnu univerzitu prijmú!"
Maťo vytušil, o akú školu sa jedná. Jeho Natálka o svojej akademickej budúcnosti rozmýšľala len na veľkolepých prázdnych chodbách Prestížnej baletnej akadémie pre nadaných.
Ťažké kroky, duniace ako dupot, doprevadzané funením. Maťo sa pripravoval ma poriadnu bowlingovú guľu, no dvere mu otvorila a sprístupnila tak letmý náhľad do úzkeho bytu vysoká, tmavooká blondýna s veľkolepým drdolom, rozkmásaným akoby hniezdo pre mimoriadne bordelmilovné operence. Rukou si držala driek tenký ani povrázok.
S chladom ľadovej kráľovnej vytvorila očný kontakt s láskavými šedými očami.
,,Dobrý deň. Čo si želáte?"
Martin ostal v pomykove. Aj napriek vysokej podobnosti s hrubou, jačavou farbou hlasu, si na bleskovú výmenu slovníkov a neočakavaným vzhľadom nedokázal privyknút a uveriť, ze osoba stojaca pri vstupe do domova je identická s tou, ktorá práve kričala ne dievča stmelené v kúte.
,,Chcel by som sa s vami rozprávať."
,,Prepáčte, ale na diskusie s neznámymi deťmi ako si ty nemám čas." Mrazivá kráska mykla bradou proti odhodlanému Martinovi.
,,Som priateľ Natálie. Je doma?"
,,Nikam ju nepúšťam."
,,Ale..."
,,Dosť! Vypadni, inak volám ochranku!"
Chlapec sa naposledy ohliadol na drobnú osôbku krčiacu sa v rohu. Tvár malo schovanú medzi ostrými kolenami, aby zakryla slané slzy bolesti. Pred ňou sa kotúľalo šťavnaté nahryznuté jablko.
A tak vyhnala matka pohltená nenávisťou dcérinho princa na bielom koni.

V sále sa rozľahlo ticho a kompletne stiahli svetlá. Diváci sa pokojne usadili, Martin si nadšene upravoval nagélované strapce vlasov, opona sa roztiahla. Pozornosť umeniachtivých ľudí ostala zaháknutá na javisku. V hlavnej úlohe tancovalo kostnaté a vychudnuté dievča s ladnými pohybmi, prepadlými lícami, no vľúdnymi unavenými očami. Jej modrá navlnená sukienka plávala vo vetre plnom radosti, uchvátenia a obdivu.
V kľúčovej časti tieňohry hlavná protagonistka spadla. V obrovskej miestnosti sa rozšírilo napätie, ticho. Baletka nevstávala. Vypukla panika, ľudia volali, híkali, niektorí duchaprítomní sa rozbehli ku kulisám. Jeden z nich, prvý bol aj vydesený Martin, so slepým uslzeným pohľadom a adrenalínom nastaveným na stých percentách. Zdvihol pierkovú Natáliu a bezprízorne sa rozbehol do najbližšej nemocnice.

,,Nemôžeme už nič robiť." Lekárov pokojný, no posmutnelý hlas Martinovi vryl ešte hlbšiu ranu do srdca. Tep Natálie prestal kolovat po tele, srdce sa zastavilo, oči zavreli. Jej mŕtve telo už zamaskovali plachtou a odviezli od raneného chlapca preč. Bolesť sa zdala neznesiteľnou, blčala, spaľovala vnútro, neutíchala, praskala a syčala, varila ho vo vlastnom svedomí. Keby len urobil viac... keby len mohol... Slzy necítil. Nič necítil, len tupú prázdnotu a bolesť. Nechal sa unášať, sníval. V mysli mu prebleskovala jediná veta: ,,Jemná ako hodváb, ľahšia, ako sen."
Túžil byť v nebi s ňou. Túžil sa s ňou smiať, túžil znova ucítiť jej teplé vlhké pery.
Chceli byť anjeli, ľahší ako sen, šťastní a spolu.