Scenery /vkook/

i want to make you mine

-💜-

bol to už piaty Valentín, ktorý som trávil sám len spomínajúc na naše najkrajšie spoločne chvíle. spomínal som na dva Valentíny, ktoré som s tebou stihol osláviť v páre a na tie ostatné, ktoré sme spolu strávili pri hraní hier a jedení pizzy,  aj keď nie ako pár. spomenul som si na naše prvé stretnutie v parku, na našu prvú pusu a tvoj odchod.

dlhú dobu som premýšľal nad naším úplne posledným stretnutím, keď sme sa nehorázne pohádali. je mi to celé tak neskutočne ľúto. chýba mi tvoj zajačí úsmev, hlboké čokoládové očká, tie dokonale nadýchané sladké pery. chcel by som ťa  znovu, naposledy, pobozkať tak ako som to kvôli svojej hlúposti nemohol urobiť keď som ťa videl naposledy. bol som vtedy tak neskutočne smutný, bál som sa, že si tam nájdeš niekoho iného, že ma pošleš k vode. nechcel som, bál som sa, pocitu, že ťa stratím, až som ťa stratil tak či tak.

päť rokov som nepočul tvoj hlas, nevidel tvoju anjelsku tvár ... nepocítil tvoje pery na tých mojich. každý jeden deň si vyčítam svoj strach a hlúposť, to, že som ťa nechal odísť z môjho života. zostalo mi na teba len pár fotiek a množstvo spomienok. nechcel som ťa stratiť a pritom som stratil ešte viac. stratil som seba. bez teba neexistuje, nedokážem normálne premýšľať a žiť. každý deň len spomínam a plačem, utápam sa v beznádeji z ktorej ma môžeš dostať len ty, ale ty už pravdepodobne ani nevieš, že troska ako ja vôbec ešte existuje a miluje ťa.

slzy opúšťali moje oči a ja už som si to vlastne ani neuvedomoval, bola to pre mňa už každodenná činnosť. sedel som vo svojom byte, sám, zamotaný do deky s hrnčekom teplej kávy v ruke. hodinky na stene mi oznamovali, že za necelé dve hodinky tento deň skončí. ďalší deň bez teba, ďalší Valentín. bolo by niečo inak keby sme sa nepohádali? bol by si tu teraz so mnou? pamätáš si ma vôbec ešte? pýtal som sa stále dookola nikdy sa nedočkajúc odpovede... proste si zabudol, zabudol na mňa... moje oči opúšťali ďalšie slzy dopadajúce na moje kostnaté ruky.

tak strašne trpím, nemám dôvod žiť, nemám teba. nechávaš ma v tichu sa utápať vo svojej mysli. moje srdce už nevládze, telo je ochabnuté a slabé, duša lieta niekde v oblakoch a hľadá ťa. ak odídem spomenieš si na mňa? na chlapca, ktorý ťa miloval viac ako seba samého? na toho idiota čo bol taký srab, že ťa nechal odísť...

s udusením vzlyku som sa postavil na svoje vratké nohy, šálku som položil na biely konferenčný stolík poslednýkrát sa rozhliadnuc po svojom byte, prešiel som si každú jednu miestnosť a vdychoval vôňu vanilky, ktorú zabezpečovali vonné sviečky. pomalými krokmi som schádzal schody paneláku, nikam sa neponáhľajúc...veď smrť mi len tak neutečie.

prechádzal som uličkami tichého nočného mesta blížiac sa k vlakovej stanici, ktorá bola mojim cieľom. teraz v noci chodia len dva vlaky a to tesne po sebe. prvý zo Seoulu a druhý z Gwangju. čím bližšie som k stanici bol tým viac som ľutoval všetkých svojich činov, každej jednej sekundy svojho života, ktorú som pokazil. započul som škrípanie koľají, ktoré mi dávalo na známosť, že svoju prvá šancu som nestihol. s výdychom studeného oparu som mierne pridal do kroku, ten druhý už zmeškať nemôžem.

mierne zadýchaný a premrznutý som sa zastavil na nástupišti kde sa nachádzal len starý pán so svojou manželkou držiaci sa za ruku. mohli sme takto skončiť aj my? ďalej tam bola skupinka mladých deciek, ktoré sa zabávali a robili hlúposti. boli sme rovnakí ? na lavičke sedela mladá žena, mohla mať len o dva roky viac ako ja, a v rukách hompálala malého chlapčeka, ktorý pokojne spal. chýbala nám bezstarostnosť?zo stojaceho vlaku vystupoval nie veľký počet ľudí. zapozeral som sa na dvere vlaku,  ktoré sa pomaly zatvárali a pred nimi stál mladík s gaštanovo hnedými vlasmi a žltým kufrom po svojom boku.