Môj Stalker

11.

   potom sa Šimon zarazil a otočil sa mi chrbtom nechápala som ho ne nechala som to tak bola som moc unavená riešiť také veci. 

Ráno

zobudil ma budík a keď som sa pozrela vedľa seba Šimon tam nebol. ponaťahovla som  si končatiny a pomaly som išla do kuchyne zastala som keď som počula ako Šimon s niekým telefonuje "ale ty to nechápeš Jakub ona je tak úžasná a dokonalá ja ju milujem ja ja som taký šťastný že je tu a" rýchlo ale potichu som dobehla späť do spálne a začala som rozmýšľať nad tým čo som počula Šimon ma predsa nemôže milovať to je nemožné nie že by nebol pekný ale to je nemožné on je tak pekný a úžasný za to ja som len obyčajné dievča a a chudák adam aj keď  som vedela že ho nemiluje raní ho viac to že miluje niekoho ako že ho nemiluje z premýšľania my vytrhlo klopanie na dvere myšlienky som vytriasla z hlavy a vo dverách som videla Šimona s žiarivým úsmevom "vstávaj Ema prídeme neskoro do školy" len som prikývla a šla som k šatníku kde som si vybrala oblečenie a šla som do kúpelne kde som sa prezliekla. Potom som zišla dole schodmi a Šimon už sedel za stolom s raňajkami v podobe palaciniek usmieval stále. keď si ma všimol povedal "ozaj prišiel ti balíček" pozrela som sa na neho zmätene lebo o  tom že tu bývam vie iba on a ja. "bol pred dverami a bolo na ňom napísané tvoje meno takže asi bude tvoj" s úsmevom mi podal úhľadne zabalenú krabičku otvorila som ju a neverila som vlastným očiam bol tam...