Jack a Sauly

11.kapitola čudáci.

Za dverami stáli dvaja ľudia, čudáci. Mali na sebe dlhé čierne rúcha a boli úplne potetovaný. Rýchlo som zavrel. Zdalo sa mi, že ich poznám. Teda ich tváre. Presne takých som videl v sále v zámku. ( V zámku démona a anjela, teraz už to je asi zámok pána temnôt.)                             Dvere zrazu vybuchli a oni vošli dnu. ,,Ideš s nami!"   skríkol jeden. Škodoradostne som sa usmial. ,,Zabudli ste povedať prosím." Myslel som si, že ich to nazlostí. Tak rýchlejšie zistím čo sú zač. Mal som pravdu. Ich tváre sčerveneli. Jeden z nich vyčaroval tmavofialovú guľu a chcel ju hodiť po mne. Ja som však iba mávol rukou a ona zmizla. ,,Á Gasolairon si všetko pamätá." zasmiali sa. Moje myslenie bolo správne. Boli to pomocníci pána temnôt. Nejako premohli Zemskú mágiu ako ja.
              Chcel som použiť nové zaklínadlo keď v tom obaja spadli uspatý na zem. Dnu vošiel jeden muž, na sebe mal oblek s ružou. Hneď som ho spoznal, bol to môj nový doktor. Zamračil sa. ,,Nevieš čo tu chceli?" opýtal sa. ,,Viem." povedal som skôr než som si zahryzol do jazyka.Toto ho prekvapilo.  Bolo na ňom vidieť, že čakal druhú odpoveď. ,,Čo tu potom chceli?" opýtal sa. ,,Čo tu chcete vy?" opýtal som sa a ani som sa mu neunúval odpovedať.  Nechápem kedy som začal byť taký drzý. Asi to bude puberta. Rýchlo som sa na nich dvoch pozrel a nespúštal som ich z očí. On robil to isté. Potom sa na chvíľu na mňa škaredo pozrel a povedal: ,,Len som šiel okolo. Inak patrilo by sa ti aspoň poďakovať keď som ti zachránil život, keďže mi asi nepovieš čo tu robili." povedal. Usmial som sa. To ho trochu zarazilo. Znova som prehovoril skôr ako by som si to premyslel: ,,Zvládol by som to i bez vás." To ho zarazilo znovu. Tá puberta. Povedal som si, že sa teraz už budem správať normálne. Pozrel sa na mňa znivu a zahundral: ,,Nechápem prečo berú práve takýchto do našej školy." Chcel som mu znova niečo odseknúť, preto som si rýchlo zahryzol do jazyka.. Tá škola ma zaujala. Chcel som o nej niečo zistiť. Napríklad či je môj predpoklad správny. Obaja sme tam chvíľu stáli a len na nich pozerali. Asi čakal, že mu poviem čo tu chceli. Keď som mu nič nepovedal len pokrčil ramenami. A pohol sa k nim. Možno ich chcel odvliecť na políciu, o čom som pochyboval. Potom sa na mňa pozrel, zahundral niečo o tom, že aj tak zistí čo chceli, nech si dávam pozor a niečo o puberte na rozlúčku a dal sa na odchod. Pričom ich ťahal. Vtedy ma premohla nová zvedavosť. ,,Kam vlastne idete?" opýtal som sa. Na chvíľu sme si ich nevšímali a pozerali sa na seba. Chvíľu rozmýšľal, no potom povedal: ,,Poviem ti to keď ty mi povieš o tých dvoch." Pozreli sme sa na nich, ale oni tam už neboli. Zamračil sa. To, že zmizli mi vôbec nevadilo. Malo to niekoľko výhod aj keď i nevýhod. Neprezradia ma. Ľudia o nás nič nezistia. A tak ďalej. Aj keď na mňa raz znova zaútočia, mi to bolo jedno, že ušli. Zvažoval som ponuku doktora a o chvíľu som sa rozhodol. Môžem od neho predsa niečo vymámiť z tej školy a o nich mu nemusím povedať pravdu. Usmial som sa a povedal som: ,,Tak dobre. Dáte si čaj?" ,,Nebudem dlho." povedal stále nechápavo, že tý dvaja zmizli a vošiel za mnou dnu. Sadol si do kychyne za stôl a ja som zatiaľ robil čaj. ,,Tak začni." povedal, ja som sa naňho usmial a povedal som: ,,Najprv vy."