POHÁR NÁS DVOCH

1 ; 1

Čoho sa bojíte?
Čo sú vaše najhoršie nočné mory?
Klauni? Psy štekajúce za plotom? Smrť?

Pre Patríciu tieto veci už dávno nepredstavovali problém.

Klaunov sa nikdy nebála. Ona sama si z nich v detstve už niekoľkokrát urobila srandu a posielala im svoje úsmevy s vyplazeným jazykom.

Psy a ich štekot ju tiež nevedeli vystrašiť. Každý štvornohý domáci miláčik, ktorý brechal na okoloidúcich, jej len vysielal pocit nepochopenia. Podľa nej takéto zvieratá len túžili po väčšej pozornosti a láske.

Smrť pre ňu už tiež nepredstavovala to čo v minulosti. Bola pripravená, že raz nadíde jej deň a ona, tak ako všetci, opustí tento svet. Život bez smrti predsa nie je životom.

Neexistovala nič, čoho by sa bála.

Nič okrem desov, ktoré jej prinášal byt, v ktorom žili od smrti jej matky.

Akonáhle sa Patrícia vrátila spolu s jej mladším bratom zo školy, vnútro sa jej stiahlo úzkosťou.

Nikdy nevedela, kedy presne príde jej otec domov, preto mala uši vždy v strehu a načúvala zvukom, tvoriacich sa na poschodiach činžiaku, v ktorom žili. Bála sa toho, čo by sa jej znovu prihodilo, keby sa nestihla spolu s bratom skryť v tej najmenšej izbičke, na ktorú ich otec hádam aj zabudol.

Nie raz sa jej stalo, že ju jej otec po príchode domov našiel v kuchyni alebo obývačke, kde brala posledné veci na to, aby nejak prežili ďalšiu z nocí.
A práve vtedy si želala zmiznúť.

Muž stojaci pred ňou totiž ani zďaleka nebol taký, akého si pamätala.

Jeho vždy usmievavá tvár bola strhaná, pery popukané, oči žlté s červenými žilkami okolo dúhovky. Smrdel ako bezdomovec po rokoch strávených na ulici a jeho chôdza bola tackavá. Niet sa čomu čudovať, keď mal v sebe určite niekoľko dávok toho najlacnejšieho alkoholu, ktorý opantal všetky jeho zmysly.

Nebol to on. Patrícia si to naplno uvedomovala, no aj tak sa mu snažila pomôcť a položiť na gauč v obývačke, aby sa z toho celého vyspal.

On jej konanie ale pochopil inak.

Práve vtedy to bolo prvýkrát, čo dostala takú silnú bitku.
Tri dni nevedela poriadne hýbať s rukou. Modriny ledva skryla za dlhými rukávmi a tie na tvári pod vrstvou toho najlacnejšieho mejkapu, aký sa dal v drogérií na začiatku mesta kúpiť. Ešte aj na kúpu toho jej musel pomôcť jej mladší brat. Namiesto kúpenia si nejakej sladkosti za peniaze, ktoré našiel na ulici, jej prispel na niečo také. 

Vždy jej opakoval, že ju ochráni ako princeznú, no ona mu nemohla dovoliť postaviť sa svojmu vlastnému otcovi. Až priveľmi jej na ňom záležalo.

Niečo podobné sa stalo aj včera.

Patrícia po tom ako stihla ledva utiecť do izby za svojím bratom sa zosunula chrbtom po dverách, ktoré ledva udržala. Muž na ich druhej strane do nich neprestajne búšil päsťami až mala pocit, že sa rozletia na márne kúsky.

Ona sa ale nevzdala.
Nemohla dovoliť, aby sa niečo stalo jej bratovi plačúcemu na starom roztiahnutom gauči, ktorý mali pri jednej stene izby. Len tlačila do dverí a snažila sa ich otca zastaviť v tradičnom vyčíňaní.

Trvalo to pol hodinu.

Dlhých tridsať minút, kým sa ako-tak upokojil a s posledným kopancom do spodnej častí dreva odišiel do kuchyne. Prezradili ho totiž zvuky otvárajúcej chladničky, z ktorej určite vybral ďalšie pivo.

V tú noc nezažmúrila oka. Sedela pri provizórnej posteli, lakťom opretá o matrac. Hladila brata po svetlých vláskoch a opakovala si v hlave slová útechy, kým jej oči zvlhli pod náporom sĺz.