POHÁR NÁS DVOCH

1 ; 2

Hamiltonova stredná.

Škola, ktorá patrila k tým najznámejším v štáte Connecticut na severe USA. Nebol hádam nik, kto by v jej končinách nevedel, že existuje. Predsa len, bola to práve ona, ktorá nepretržite vyhrávala zápasy, súťaže, olympiády.

Prestíž ale nebol viditeľný len z úspechov jej žiakov, ale aj z budovy samotnej. Jej sivá mohutná konštrukcia sa vynímala na rozľahlom pozemku s upraveným trávnikom, parkom, fontánou a futbalovým ihriskom. Škola mala päť poschodí. Tvorili ju tri oddelené stavby spojené vďaka presklenným mostom z tretieho poschodia a jeden internát, ktorý sídlil len niekoľko desiatok metrov od inštitúcie.

Veľké okná, ktorými sa pýšila, prepúšťali ostré lúče aj v tomto ročnom období.

Bol november.

Jeseň v plnom prúde, no zima už pomaly klopala na dvere. Dôkazom toho boli aj vrstvy oblečenia, ktoré mal každý žiak na sebe.

Patrícia sa poobzerala po ostatných a prešla k svojej sivej skrinke, z ktorej si vybrala učebnicu dejín.

Lúče jej z úzkych obdĺžnikových okien nad skrinkami nepríjemne zastierali zrak. Chcelo sa jej kýchnuť, preto len zadržala dych a privrela oči. Dvere od skrinky s buchotom, ktorý pohltila vrava mladistvých zatvorila a učebnice si ľavou rukou pridržala pri prsiach. Tá pravá jej totiž poslúžila ako provizórny šilt.

Slnko jej nikdy nevadilo.
Bola vďačná, že aspoň trochu zohrieva inak studenú zem, no naraziť do stĺpu v strede križovatky, žiaka či nebodaj učiteľa nehodlala. Nevedela si totiž ani predstaviť, čo by bolo horšie.

Prísny učiteľ či niektorí zo štvrtákov, ktorí nič okrem športu a dievčat neriešia?

„Hey," ozvalo sa z prvej lavice, keď vošla do jednej z odborných tried s interaktívnou tabuľou a veľkým plazmovým televízorom. Posadila sa do radu najbližšie k oknám, presne za človekom žiadajúcim jej pozornosť a veci položila na dosku stola pre jedného.

„Ahoj," pozdravila slušne a na sekundu sa usmiala, kým si nervózne prešla rukami po stehnách. „Aká bola párty?"

Patríciu spoločenské udalosti jej školy nezaujímali, no chcela konečne rozprúdiť konverzáciu, aby len tak nesedeli v trápnom tichu. A práve chalan pred ňou bol na to vhodným kandidátom.

James Hudson.

Celkom pohľadný černoch s výškou basketbalistu a chudým telom, za ktoré mohol rýchli metabolizmus. Vlasy mal krátke, čierne. V drobných prstencoch sa mu zvíjali okolo tváre. Väčší nos, hnedé oči a znamienko na pravom líci, ktoré vďaka jeho pleti farby horkej čokolády bolo viditeľné len z blízka.

„Zo začiatku celkom nuda," začal okamžite James, v ruke mal mobil, na ktorom niečo hľadal, „potom ale o zábavu nebola núdza."

„Takže sa rozprúdila kvalitná zábava?" spýtala sa Patrícia, akoby úplne vypustila zvyšok vety.

„Jop, baby. Pozri!"

Hneď ako ju vyzval položil s buchnutím svoj Samsung na lavicu a lakťami zabral skoro celú opierku svojej bielej plastovej stoličky. Patrícia sa nahla a mobil lepšie pootočila, aby mohla cez lúče slnka niečo vidieť. To sa však zmenilo, keď automatický jas zväčšil intenzitu svietivosti displeja.

Na obrazovke behalo niekoľko postáv.

Patrícia ich poznala, boli to chalani z vyšších ročníkov, okolo ktorých bolo približne päťdesiat iných tínedžerov či už z jej alebo nepriateľskej školy, s ktorou sa každoročne bili o prvé miesta vo futbale a iných súťažiach.