Fatamorgána šťastia

1.kapitola

\\
Ulica na ktorú som šla sa nachádza priamo v centre mesta. Už som sa videla ako si pekne z roboty nakráčam do disco baru rovno oproti. No akosi stojím na adrese a nič. Neviem kam mám ísť či mám niekde zvoniť alebo čakať. Dvere sú zamknuté.
Dobrý, stojím na adrese ktorú ste mi poslali no nikoho tu nevidím.
Odpoveď? Prekvapivo sa nedostúpila tak rýchlo ako tie predošlé. Prešli dve minúty, ktoré trvali tak nekonečne dlho a dvere o ktoré som bola podopretá sa otvorili. Skoro som spadla Manažérovi rovno do náručia. Tak prvý trapas mám úspešne za sebou. ,,Dobrý " povedala som to tak potichu že to možno ani nepočul.
,,Ahoj som rád že si prišla. A zároveň mi prepáč, bol som ponorený do práce že som až zabudol že po teba musím zísť dole" dopovedal a vyceril na mňa tie jeho Holywoodske vybielené zuby.
Mľandravo som sa pousmiala a ostala ticho. Hneď pri vchode bol výťah do ktorého sme nastúpili. Stlačil najvyššie poschodie. Medzi tým zavládlo veľmi trápne ticho. Mala som chuť sa začať smiať no nechcela som aby si o mne myslel že som vyšinutá. Vystúpili sme na chodbe a on musel naťukať neaké číslo do zvláštneho prístroja, (ktorého presný názov neviem) aby sa dvere otvorili. Keď sa dvere otvorili vošiel doň a ja som za ním behala ako nejaký jeho chôstik.
Poukazoval mi všetko čo mám poupratovať aj to kde sa nachádzajú všetky čistiace prostriedky. Vraj papiere mu dnes robiť netreba. Odišiel a sadol si vedľa do kancelárie od ktorej nás delila presklená stena. Mohol tak vlastne sledovať každý môj pohyb. Snažila som sa na to nesústrediť aj keď som provyzorným videním cítila jeho uprené pohľady smerujúce na mňa.
No nič, dala som sa do roboty a o hodinku som bola hotová. Hneď ako som skončila podal mi bankovku a dodal že vyplácať má bude po dni. Odprevadil má pod vchod a snažil sa nadviazať konverzáciu. Pred vchodom som si zápalila.
,,Zapáliť si si mohla kľudne aj hore a dať si pauzu mne by to problém nerobilo,, dodal a pozrel mi uprene do očí.
,, Ďakujem. A kde tam je balkón? Nikde som ho nevidela."
,, Balkón nemám no dá vyjsť na okno z ktorého ide malá strecha tam si sadneš,a k tomu môžeš sledovať celé mesto. Ja tam sedávam veľmi rád."
Rozprávali sme sa ešte kým som nezahasila cigaretu do popolníka a potom mi navrhol že ma odvezie domov. Bola celkom zima a tak som súhlasila. Po ceste mi ešte zdôraznil aby som mu nevykala. Vraj má ešte len (povedala by som už) 26 rokov a nemám dôvod vykať mu. Hneď ako som prišla domov zvalila som sa do perín a snažila sa zaspať. No Manažér mi stále chodil po rozume a tak som zaspala až o dobré dve hodinky.

//
Na ďalší deň som prišla zas o rovnakom čase pred kancel. Manažér už čakal dole. Vo výťahu sa mi sťažoval že mal namáhavý deň a že by sa potreboval neako odreagovať.
Odreagovať? Čo si o mne myslí? Vyzerám ako neaká cundra? Nevedela som presne odhadnúť načo naráža a čo si pod slovom "odreagovať" predstavuje.
,,Jaj " dodala som po jeho dlhom monológu.
,, Preboha nie. Vidím ako sa tváriš, nemyslel som to tak ako to vyznelo." a začal sa smiať.
,, A ako to malo vyznieť ?" odpovedala som nie veľmi príjemným tónom.
,, Stačí ak dnes niečo pozametáš trochu sa porozprávame, lebo aj ja si sem tam potrebujem poohovárať. A potom môžeš pôjdeš domov. To som myslel aj tým odreagovaním."
Prišlo mi to zvláštne no upratovať sa mi veľmi nechcelo, tak som sa len zmohla na slová- no dobre teda. Na stole mal porozkladané koláče, zákusky, čokolády a samé sladkosti.
,, Kľudne sa ponúkni mali sme tu dnes jednu akciu a veľa nám toho zostalo. Deti ani ženu ktoré by to doma pojedli nemám a sám to nezjem."
Ani si neviete predstaviť akú som na to mala chuť no veľmi som sa pred ním hanbila jesť.
,, Nie ďakujem nie som hladná" môj tón hlasu bol stále chladný a odmeraný.
Otvoril okno a dodal že si môžem kľudne zapáliť. Sadla som si vedľa neho a dali sme sa do reči. Samozrejme že na tému fajčenie. Vraj nikdy nefajčil iba skúšal. Tiež dodal že skúšal neaké bylinky a rozprával aké mal z toho halušky. Potom sme si zapli pesničky na reprákoch umiestnených hneď v rohu nad oknom. Púšťal mi niektoré svoje a ja tie moje. Obydvaja sme sa nasmiali na tom čo počúvame. On tie staré hitovky podľa mna z roku 80tich. A ja podľa neho deti snažiace sa drsno repovať. Vlastne som sa k tomu upratovaniu vôbec nedostala no peniaze mi dal i tak. Mala som trochu aj výčitky svedomia keď mi ich dával do rúk. Lebo som si dosť jasne uvedomovala že som ich dostala za nič.
,,Odveziem ťa?"
,,Nie ďakujem, nejdem ešte domov."
,, Ideš ešte niekde s kamoškami?"
,, S kamarátom."
,, Nevedel som že máš priateľa."
,, S kamarátom" dodala som hlasnejších tónom.
,, Okey tak si to dnes uži ahoj."
Nestihla som sa ani odzdraviť a už sedel v tom bielom nablízkanom aute a bol preč.
Stretla som sa s Princom krasoňom, ktorý ma čakal o uličku ďalej. Povedala som mu o brigáde viac menej upratovačky. Bol rád že som si niečo našla.
S Princom krasoňom sme šli na benzínku dali kávu a napokon domov. Neviem prečo no nebola som vôbec kľudná. Pretože som si uvedomovala ako ma Manažér akýmsi spôsobom priťahuje. Od kedy som odišla z kanclu myslím nepretržite iba na neho.