Fatamorgána šťastia

4.kapitola

//
Moje ráno bolo zelené s príjemnou vôňou žalúdočných štiav miešajúcich sa a alkoholickou aromatickou vôňou. Hlavu som mala nad záchodovou misou dobré dve hodiny po prebudení sa do nového "super" dňa. A keď som už nevracala, tak som mala pocit ako keby sa v mojom bruchu nachádzal nahajpovaný boxer jasne dávajúce mi rany po stene žalúdka, čo bolo aj dôvodom prečo som so záchodom strávila hodnú imtímnu chviľku. Pozrela som sa do zrkadla. Po tvári som mala čierne šmuhy ( môj krásny včerajší look v spojení so slzami). Moje oči boli viditeľne spuchnuté a vlasy v peknom kĺbku guzľov. Moja vnútorná triaška mi nedovoľovala myslieť na hoc čo z minulého dňa a vypýtavala si všetku moju pozornosť.

Po poriadnej sprche, dvoch tabletkách, sulinke a ďalších nasledujúcich troch hodinách spánku som sa jač-tač prebrala k životu.

Pozrela som na mobil.
Manažér: Dnes sa zastavíš v práci tak ako stále? Alebo tu definitívne končíš?

To si zo mňa robí srandu? To už ma chce akože nahradiť? A čo tak prepáč ako som sa včera zachoval je mi to ľúto blablabla...
Najviac ma natom štve to, že ja aj keď nechcem viem že tam večer prídem. Pretože moje srdce by mi asi puklo od žiaľu. Asi som veľmi hlúpa a mala by som ho hneď poslať do čerta no nedokážem to.

Ja : Áno pán vedúci. Prídem :)

S iróniou som odpísala na správu. Zamierila som do kúpelne a šla dať do kopy. Lebo som vedela že to bude celkom dlhšie trvať kým sa budem na seba podobať.

Manažér ma čakal pred vchodom. Moje sodné ,, Ahoj" a nepríjemný, vražebný pohľad mu na tvári vytvorili psie oči plné previnenia a výčitiek. Odzdravil sa mi potichu a skromne. Hneď potom sme vyšli hore na kancel. Po príchode do kancelárie som som si to ráznym krokom nasmerovala k čistiacim prostriedkom. No miesto metly a mopu ma tam čakala kopa ruží previazaných bielou mašľou.
,, To je pre teba slečna Mrška, prepáč mi moje správanie."
Do mojich očí sa tlačili slzy no v duchu vo mne stále výril hnev. Ostala som teda bez slova. Objal ma a jeho plné pery smerovali k tým mojim. Moje srdce mi nedovolilo brániť sa. Jeho ľadová ruka ma hladila po tvári a hriala na duši. Tep som mala trojnásobne rýchlejší ako obyčajne. A z vnútornej triašky sa stali viditeľné zimomriavky obiehavajúce celé moje telo.

,, Pozri sa na tie kvety ešte raz" dodal nežným hlasom Manažér.

V kytici bol ukrytý zapaľovač. Nebolo to priam klasické romantické gesto, no ktorého fajčiara by to nepotešilo. Bol staroružovej farby s čiernym nádpisom fatamorgána šťastia.

,,Fatamorgána šťastia? Nikdy som taký nadpis na zapaľovači nevidela."
,, Však, ani ja nie. Preto som ti ho aj kúpil. Je to také výstižné. Jednu chvíľu nám dá život okúsiť šťastie, to aké je skvelé a ako božsky chutí a v zápätí nám ho vezme. Ironické nie? "

Nechápala som kam tým presne mieri no originalita zapaľovača sa mi páčila, a tak som to ďalej ani neriešila.

,, A čo teraz? Čo budeme robiť?"opýtala som sa.
,, Čo tak ostať na kancli?"

S touto ponukou som súhlasila. Otvorila som si skrinku s alkoholom, naliala nám za pohár Malibu a debata sa rýchlo rozprúdila. Sadla som si do Manažérovho kresla, hneď nato mi navrhol aby sme si zahrali hru.
,, Akú?" začala som sa hneď vypytovať.
Navrhol aby sme sa zahrali na Manažéra a uchádzača sa do práce. A tým pádom že som sa tak usadila v jeho kresle ja budem Manažér a on bude na pohovore. Musíme byť pri tom vážni a seriózni. Kto sa prvý rozosmeje dá tomu druhému úlohu ktorú musí splniť.
A tak sme začali hrať. Stále sme vybuchli smiechom naraz, takže sa úloha nedala žiadna. Zabávali sme sa natom ako malé deti. Oči nám žiarili ako hviezdičky a vo vzduchu bolo cítiť pubertiacku lásku ktorá od rozkoše nevie čo so sebou.
Keď tu zrazu.
S veľkým buchotom sa otvorili dvere.

V dverách stále žena s dlhými čiernymi vlasmi. Vyzerala veľmi nesympaticky, podráždene alebo priam nahnevane.

,, Čo to tu stváraš? Kto je toto dievča? A prečo mi nezdvíhaš mobil?" ozvala sa neznáma žena s ráznym tónom.

Prepáčte že som tu dlho nebola. Dúfam že sa vám táto ďalšia časť bude páčiť. A ďakujem za každého jedného čitateľa.