Fatamorgána šťastia

3.kapitola

//
Manažér: Dnes som na školení v Prešove. Takže dnes máš voľno. Asi sa ani neuvidíme ale ak by som sa vrátil skôr tak ti píšem.

Školenie? Prečo mi to nepovedal včera? Hmmmm... Dúfam že mi neklame.

Cŕŕŕŕ
  ,,Čauko moja. Počuj nejdeme dnes na víno?"
   ,,Čaute. Zas ma máte na reproduktore a ja pomaly nič nepočujem. A áno môžme, dnes mám voľno. Píšeme si. Pa."

To boli dvojičky. Som rada že s nimi strávim konečne celý večer. Aj keď... bola by som radšej s Manažérom.

Dicso bar je v pondelky zavretý a keďže je dnes vonku príjemne tak sme sa rozhodli ísť k rieke. Kúpili sme si víno, rozložili deku a na repráku pustili pesničky. Spev vtákov robil zvučné vokáli k našim dievčenským sladkým songom. Odpila som si z fľašky a oblízla pery. Pachuť bieleho vína sa mi pomaly ale isto dostávala do hlavy. Zapálila som si cigaretu a otvarála ústa ako ryba. Sledovala som fascinujúci hustý dym smerujúci do neba.
,, Zlatko?"
,, Áno?" Prerušila ma z myšlienok jedna z dvojičiek.
,, Vieš ten chlapec čo po tebe tak ide, nezavoláme ho von?"
,, Myslíš Gozilu? "
,, Presne on. Prosím, mne sa strašne páči jeho najlepší kamarát. A teraz keď už mám v nálade nebudem sa ho hanbiť. Prosím, prosím, prosím...
,, Veď s ním choď sama."
,, Dobre vieš že sa s nimi nepoznám. Bude lepšie ak ich zavoláš ty a pôjdeme ako partia. "
,, No dobre teda" prikývla som nakoniec.

 20:00, to bol čas na ktorom som sa dohodla s Gozilou že sa stretneme. Gozila po nás prišiel na aute a hneď vedľa neho sedel Ťumpas (jeho najlepší kamarát, crush jednej z dvojičiek).
 ,, Čavelo tepšička sadaj dozadu."
Kričal ma mňa ten slizúň Gozila keď som kráčala k autu. Ako tri buchty sme si podgurážené sadli do auta. Na zadných sedadlách nás čakali 3 fľaše vína (ako darček, aj keď si myslím že len nás chceli iba opiť). Spustil dole okná, vypeckoval pesničky zatiaľ čo Ťumpas vykláňal celú hlavu z okna a tváril sa ako superman.(pričom pre mňa bol tak akurát superblbec) A dvojičky? Tie sa výborne zabávali. Zabávali sa všetci okrem mňa. Ja som sa cítila nepríjemne lebo za každým keď sme na chvíľu zastali na neakom mieste Gozila sa ma snažil dotýkať. Fuj!!!
V tom správa.

Manažér: Ahoj, tak za 20 minút budem v meste, vybehneme niekam?:*
Ja: Jasné, tak pred kanclom?
Manažer: Budem tam.

Poprosila som Gozilu aby mi zastivil za 20 minút v meste. Iba kývol rukou a nijak viac extra ma neregistroval. Prešlo 20 minút a Gozila mi odmietal v meste zastaviť. Začala som po ňom vrieskať no nič nepomáhalo. Dvojičkám som pošepky vysvetlila o čo ide. Začali Gozilu presviedčať so mnou, no on akosi odmietal zastaviť auto. A už ani nehovorím o tom ako ďaleko som bola od mesta. Manažér mi vypisoval správy kde toľko trčím. Nemohla som mu ani odpísať lebo môj kredit klesol na nulu. Napok Gozila zrýchlil (myslela som že v tom aute zomriem) a nasŕdený s odutým červeným ksichtom mi zastavil v meste.
,, Tak choď" povedal Gozila zatiaľ čo som mu poriadne tresla s dverami od auta.

,,Ahoj, prepáč..."
 Nestihla dokončiť myšlienku a dostala som taký spičing, aký som v živote nedostala ani od vlastne mami. Manažér vrieskal, zúril, buľákal po mne a pritom sa rozmachoval s rukami. Vraj ako som ho mohla nechať ako hlupáka pol hodinu čakať a ešte si aj dovolím vystúpiť pripitá z auta v ktorom sedeli chlapci. Po jeho výstupe nastúpil do auta a odišiel preč.

Začalo pršať, a moja dlhá linka mi spolu zo slzami stekali dolu tvárou. Začala som drkotať zubami a vietor mi  výstražne prefukoval moje holé členky. Neostávalo mi nič iné ako vybrať sa domov. To som dopadla. Bože prečo? Ani tak ani tak. Z obydvoch strán som za hlupaňu. Môžem ja zato? Veď som s ním chcela byť. Ach ... Jeho reakcia a ostré slová s priblblými argumentami mi zneli v hlave esťe dlho. Stále, dookola a dookola až kým som od únavy nezaspala.

Dúfam že sa zatiaľ páči. 😊