Todoroki x Deku

Ja neviem ako ďalej/Deku

Keď sme boli v lese pociťoval som k Todorokimu niečo viac. Uraraka ma nejako už moc nebrala. Stále som ku nej niečo cítil ale nie tak ako ku Todorokimu. Vedel som sa s nou normálne rozprávať. A už som sa nečervenal. Keď som videl ako Momo obíma Todorokiho som jej závidel. Chcel som byť namiesto Momo. Chcel som ho tak silno obiať a potom sa k nemu pritúliť ako malé šteňa. Chcel som ho pobozkať. Ale to by som chcel asi moc. Všimol som si keď mi otváral dvere že sa začal červenať. Keď som sa rozprával s Urarakou tak periferným okom som videl že je smutný. Predsa Momo je jeho dá sa povedať sestra. Keď som potom zas bol vedľa neho ani sa na mna nepozrel keď rozprával on alebo ja. Kopal som do kameňov. Najviac som bol sklamaný keď odišiel do svojej izby. Bolo mi to tak skurvene ľúto že sa mi hrnuli slzy do očí. Momo sa postavila z gauča a prišla ku mne. Obiala ma. Ja som sa rozplakal. Nevedel som ako ďalej. Momo ma začala tíšiť. Vtedy z ničoho nič prišiel výťah. Nevedeli sme kto tam je. Stále sme sa obímali ale zároveň pozerali na výťah. Vyšiel z nich Bakugo a Kirishima. Bolo to divné pretože keď sa otvorili dvere tak Bakugo si rýchlo upravoval tričko a vlasy. Mal rozopnutý zips a opasok. Kirishima tam stál akoby o ničom nevedel. Bolo to divné. Šak sú si ako bratia. A nie milenci/partneri. To sa mi k Bakugovi nehodí. Možno zlé načasovanie. Možno nestíhal. Hneď si nás všimli. Bakugo ako vždy dal nepríjemný pohľad. Kirishima sa usmial a zamával. Bakugo mu schmatol ruku ktorou mával a ťahal ho preč z budovy. Asi si mysleli že mám niečo s Momo. Keď odišli tak ma Momo schmatla za ruku a posadila na gauč. "Čo sa deje Midoriya?" spýtala sa Momo. "Neviem či ti to môžem povedať" keď som to dopovedal sklonil som hlavu a smutne som sa zapozeral na zem. "Mne môžeš povedať všetko, budem taká tvoja poradňa, samozrejme vrámci mojich možností". "Môžme to prosím riešiť niekde kde budem mať istotu že tam nikdo iný neni?". "Nooo môžme ísť ku tebe alebo ku mne". "Poďme ku mne" povedal som to preto lebo Momo je susedka s Todorokim. A bol by som nerád keby to počul. Postavili sme sa, výťah bol na prízemí. Tak sme doň vošli a stlačili číslo môjho poschodia. Prišli sme na moje poschodie. Keď som odomykal dvere od mojej izby šla okolo Uraraka. Keď nás zbadala zastala a ako keby zamrzla. Schovala sa za roh a sledovala nás. Nevšimla si že ju sledujem. Keď som konečne odomkol dvere vošli sme dnu. Zasvietil som a otvoril okno. Bolo tam hrozné teplo. Momo zavrela za sebou dvere. Škoda že nemáme kukátko. By som sa pozrel či je Uraraka pri dverách. Sadol som si na posteľ a Momo vedľa mna. "No...jeee to trošku zložitejšie".
"Neboj sa mne to nevadí" keď dopovedala tak sa na mna usmiala. "Páči sa mi Uraraka...ale je tu jeden problém". "Aký?". "Po dnešnom dni som nejako pochopil že cítim niečo viac k Todorokimu" keď som dopovedal chytil som si hlavu a začal predýchavať. Momo ma chytila za chrbát a začala hladiť. Bolo to príjemné. "Neboj sa to bude dobre" začala ma utešovať Momo. "Ja neviem ako ďalej...ja naozaj už neviem" keď som to dopovedal nahrnuli sa mi slzy do očí. Momo mi zdvihla hlavu a utrela slzy. Bolo mi trápne. "Choď za ním...ako kamarát začni sa s ním rozprávať a potom vo vhodnej chvíli ho pobozkaj...a uvidíš ako sa to skončí...dúfam ze ti to víde" povedala s úsmevom Momo a postavila sa. "Poď odprevadím ťa tam..predsa som jeho susedka" usmiala sa a postavila predomna, chytila ma za ruky a zdvihla. Postavil som sa. Zavrel okno. Momo zatial otvorila dvere. Vyšla von a privolala výťah. Ja som sa rýchlo prezliekol do niečoho krajšieho. Vyšiel som von a ked som zavrel a zamykal dvere povzdychol som. Spamätal som sa a šiel za Momo. Vošli sme do výťahu a stlačili číslo poschodia kde bol Todoroki. Nervózne som tam stál a žmolil si ruky od stresu. Keď sme vyšli von tak sme prišli k jeho izbe. Momo si odomkla svoju izbu. "Ahoj Deku, veľa štastia" usmiala sa a zavrela dvere. "Ďakujem" povedal som si v duchu. Zaklopal som na dvere. Čakal som chvíľu. Z izby vychádzali divné zvuky.