Nedeľa. Dominanta celého týždňa. Predovšetkým určená na kvalitný odpočinok po šiestich pracovných dňoch. Pre mňa v ten deň táto poučka neplatila. Dnes som si chcela vydobiť miesto na potvrdenie si účasti na tomto projekte.
Doružova som sa vyspala a bola som pripravená stať sa laboratórnou myšou. Nie som si istá či toto bol môj celoživotný cieľ.
Ako všetky deti v škôlke aj ja som najskôr chcela byť princezná, smetiarka a neviem čím ešte všetkým. Postupom dospievania sa moje plány do budúcna menili. Kozmonautka alebo učiteľka patrili k mojim najobľúbenejším. Ale keďže som si sama vyskúšala život v škole hneď mi bolo jasné, že byť učiteľkou mi nie je predurčené. A do kozmu ma asi nedostanú. Teda zatiaľ.
Pri výbere strednej školy prišla zmena. Chcela som sa angažovať do medicíny s lekárskym pekne bielym plášťom. Ale nevedela by som každý deň riešiť veľké tržné rany a podobné veci. Takže som sa rozhodla pre kariéru najlepšej zubárky.
Tento svoj sen si stále so sebou nosím ale, keďže sa mi naskytla táto možnosť, tak som ju musela uchopiť za pačesy. Veď žijeme len raz a pomerne krátky čas oproti nejakým jednobunkovcom, ktorí žijú aj niekoľko stoviek rokov, kým vôbec vyrastú do požadovaných desať centimetrov. Preto treba vyskúšať všetko.
Po dlhom spánku sme sa s Beou a Nikou rozhodli naplniť si žalúdky. Ale opäť to musel byť rozumný výber, keďže ďalšou a poslednou skúškou bol beh.
Pri raňajkách sme sa s babami skvelo porozprávali. Zistila som, že Bea je atlétka na dlhé trate, takže posledná skúška bude pre ňu ako tréning. Niekto tu má šťastie. Nevadí. Musím si veriť!
Pred behom sme sa spoločne rozcvičili aby sme si pripravili telá na akciu. Nikdy nebola pre mňa rozcvička tou najlepšou aktivitou ale treba sa pripraviť. Jediný ktorý sa vyhol rozcvičke bol Erik. Proste sa mu nechcelo. Keby ma dievčatá neprehovorili, tak by som sedela pri ňom taktiež s knihou v ruke. Teda ja by som bola skôr so sluchátkami v ušiach ale aj tak.
Našou úlohou bolo odbehnúť bez zastavenia osem kilometrov a ďalších osem kilometrov bolo dovolené prekráčať. Kráčanie bola výhoda pre nás dievčatá, keďže nám už nešlo o to aby sme boli prvé ale aby sme to vôbec dobehli. Dôležité bolo, že za žiadnej okolnosti sme nemali povolené zastaviť behanie prvých osem kilometrov, len malé zastavenie kvôli šnúrkam na teniskách a hneď nám hrozí vylúčenie. Pre presný dohľad nad nami, ku každému z nás pridelili dozorcu, ktorý musel behať s nami. Až po povolení dozorcom sme mali povolené prejsť do módu chôdze. Po týchto všetkých inštrukciách sme sa mohli pripraviť na štartovaciu rovinu.
Jedine na štartovacej čiare sme si boli všetci rovný. Výstrel z pištole bol pre nás znak pre štart. Všetci chalani na čele s Beou sa rozbehli okrem Erika. Ten si povedal, že si to s nami pomaly odbehne, keďže nie je bohvieaký bežec a bude len dúfať, že mu tento jeho štýl výjde.
Fakovanie behu nám trom išlo ľavou zadnou. Až tak, že sme sa zvládali rozprávať a ani sme nevedeli ako a prešli sme dva kilometre dlhý park. Našou parkovou témou bolo uvažovanie či sme sa správne rozhodli a naozaj chceme pokračovať. I keď z Erikovej strany to nevyzeralo úplne, že by tu rád zostal vďaka jeho pripojeniu sa ku mne a Nike.
Zo začiatku som sa mýlila. Erik tu naozaj chce s nami zostať a my mu pomáhame aby si šetril energiu pre dokončenie tohto behu. On sa rozhodol, že pobeží celých šestnásť kilometrov pohodovým tempom. My sme mu držali palce ale on nás poprosil či to s ním dobehneme ako jeho podpora. Ale ja sa musím priznať už po prvých piatich kilometroch keď sme prebehli aj cez pole už som si necítila nohy. Radšej vôbec nespomínam ako na tom boli moje pľúca. Je pravda, že som hrávala basket ale nikdy som nemusela behať dlhé trate. V podstate môj celý tím neboli bežkyne, skôr sme behať moc nevedeli. Pravdepodobnejšie by bolo, že by sme vyhral v počte bodov na kôš ako s našou kondičkou.
Po prebehnutí poľa sme pokračoval po ceste cez alej stromov a pred nami na nás čakal ešte jeden park. My traja sme ešte len išli cez alej a už sme videli ako vychádza Bea s Adamom z parku. Bežali neskutočnou rýchlosťou. Nejakých dvadsať metrov za nimi boli Maťo s Borisom. Títo dvaja vyzerali, že toho majú už plné zuby ale nechcú byť posledný.
Nika mi pošepla, že ona sa chce Borisa zbaviť a mám sa pozerať keď bude bežať okolo nás. Keďže nebol od nás ďalej ako na desať metrov, tak mi zamestnávalo myseľ čo mu asi vyvedie. Vo chvíli ako bežal okolo Niki, tak ona mu podložila nohu a Boris bol na zemi. Počas toho som sa bála, že to nebude počas behu a bude vylúčená ale jej dozorca sa vtedy rozprával s tým mojim takže to bolo v suchu. Jeho dozorca sa zas rozprával s Maťovým dozorcom.
Ďalej sme si ho nevšímali. Pomaly sme dobehli ku poslednému parku. Od pólky sme videli ako pred koncom tohto parku, čo bol v podstate koniec prvých osem kilometrov, sedí na zemi Nikolas s jeho dozorcom a na niečo čakajú.
Najskôr sme si odbehli po koniec parku aby sme už cestou späť mohli kráčať. A áno, áno ja viem, že sme Erikovi sľúbili beh do konca ale všetci sme boli zvedaví čo sa stalo Nikolasovi. Nasledovne sme prekráčali k Nikolasovi, kde sme sa dozvedeli, že je vylúčený, pretože sa mu poplietli nohy vďaka čomu zastal. Škoda ho. Bol milý. Ale nemohli sme sa pri ňom dlho strácať čas. On aj tak čakal na auto, ktoré ho odvezie na ubytovanie a nasledovne domov.
Chvíľu sme kráčali ale potom sme splnili to, čo sme na začiatku sľúbili Erikovi. Všetci sme sa opäť dali do behu. Cestou späť do cieľa sme stretli približne v pólke Borisa ako sa s bolesťami snaží dostať do cieľa. Išlo mu to naozaj veľmi ťažko, pretože ako mu Nika podložila nohu, tak si vyvrtol členok. Jedno sa mu musí nechať. Je to neuveriteľný bojovník. Aj s vyvrtnutým členkom sa snažil dostať do cieľa. Keď sme ho obiehali, tak som sa pri ňom zastavila, zatiaľ čo Erik s Nikou pokračovali do cieľa. Ja som zastavila Borisa aby to vzdal, pretože zdravie je presnejšie ako výhra. Po nie zrovna krátkej chvíli si dal povedať a prestal sa trápiť. Navyše mi dovolil aby sme mu zavolali doktora, z čoho nebol nadšený lebo už vedel, že je jeho osud spočítaný, teda je vylúčený.
Nemohla som pri ňom počkať na príchod odbornej lekárskej pomoci, pretože som musela dokončiť bežeckú úlohu. S vypätím všetkých síl som striedavo dobehla a zároveň dokráčala posledné tri kilometre. Do cieľa som síce prišla posledná ale mala som dobrý pocit, že som sa nevykašlala na Borisa.
Po tomto pre mňa až maratóne, nás zostalo posledných šesť pre výskum. Všetkých nás nahnali do spŕch aby sme sa slušnejšie obliekli na neskorý obed, kde sa dozvieme ako budú ďalej pokračovať naše životy.
