Skrúcané konáre, tmavé večery
Pod lampou stojace tmavé večery
Cesta tmavá, hrozivá
Červené víno uličkami sa ozýva
Chlad sa zakráda pod oknami
Sedíme v októbri
Tma navôkol a slovo medzi nami
Riecť medzi nami:
Obloha bola mĺkva, popolavá
a vôkol lístie suché, ťaživé,
škrípalo lístie suché, ťaživé:
októbrová noc, ktorou tieseň pláva -
rok najchmúrnejší, čo som nažive:
v jazere Auber bola voda tmavá,
dokola hory čierne, strašlivé,
v jazere Auber voda clivo tmavá,
upírske hory čierne, strašlivé.
Pomedzi mocné stromy išiel som
so svojou dušou v hmlistú dial',
so Psyché, svojou dušou, v dial',
a moje srdce bolo vulkánom,
čo bez prestania svoju lávu lial,
čo prúdy síry ustavične lial
tak ako sopka Yanik nocou, dňom
tam na póle, kde mráz má areál,
tak stoná sopka Yanik nocou, dňom
na severe, kde mráz má areál.
Vážna a tichá bola naša vrava,
no myšlienky tak trpko ťaživé,
až zastreli nám, hrozné, ťaživé,
že október je a že vôkol pláva
najtmavšia z nocí, čo som nažive
(noc všetkých nocí, čo som nažive),
že je to Auber, tamtá voda tmavá
(hoc prešiel som tie miesta strašlivé),
cudzia mi bola oná voda tmavá,
upírske hory čierne, strašlivé.
Odrazu bola noc už sivá, stará
a ciferník hviezd mizol v úsvite,
ciferník hviezd sa strácal v úsvite,
na konci cesty svitla hmlistá para,
najprv len para a nič určité,
no zrazu vidno, ako z hmlovín žiaria
mesačné rohy zvláštne, dvojité -
Astartin mesiac, jeho rohy žiaria
na cestu a sú zvláštne dvojité.
"Má od Diany vrúcnejšiu krv v cievach,
- hovorím, - éter vzdychov prežiari,
Astartin svit aj vzdychy prežiari,
vie: náš červ žije, telo večne stlieva,
slzy nám nikdy neschnú na tvári,
no ona prešla zoskupením Leva
a ukáže nám nebo cez chmáry,
uzrieme pokoj Léthé cez chmáry,
tak vzdorne prešla zoskupením Leva,
jej hrejivý zrak slzy odparí,
hej, prenesme sa ponad faloš Leva,
jej láska naše slzy odparí."
Ale tu Psyché zdvihne prst a rečie:
„Ja mám z tej hviezdy čudný, smutný strach,
z jej svetla cítim tajuplný strach,
pod'! - ponáhľaj sa, tuším nebezpečie! -
len uleťme preč! - zachráňme sa, ach!"
Chvenie v jej hlase bolo čoraz väčšie,
prach na zvesených smutných perutiach,
jej plač a hrôza boli väčšie,
ťaživá úzkosť na jej perutiach,
na smutnom perí rozvírený prach.
Odvetil som jej: „To nič, to len zdá sa:
poď za tým svetlom so mnou, verme mu!
vnorme sa doň, len pod'me, verme mu!
hľaď, ako jeho sibylická krása
nádejou vrúcne prežiaruje tmu -
hľaď, ako bliká, prežiaruje tmu!
viem isto, že nás jeho lúče spasia
a povedú nás k tomu pravému -
dajme sa viesť tým lúčom, ktoré spasia,
veď môžu viesť len k tomu pravému,
a z výšin neba presvecujú tmu."
A tak som zobral Psyché do objatia
a vytrhol ju z chmúrnych, ťažkých dúm,
zbavil som ju jej škrupulí a dúm,
k obzorom šli sme, čo sa v dial'ke tratia,
no zrazu cestu prehradil nám hrob -
tajomným písmom popísaný hrob.
Vravel som: „Sestra, pozri na tie vráta
a prečítaj, čo ukrýva ten hrob?
A ona odvetila: „Ulalume! -
to je hrob tvojej mŕtvej Ulalume!"
Cítil som, že mi srdce popolavie
ako to lístie suché, ťaživé,
škrípuce lístie suché, ťaživé.
Zvolal som: „Áno, október bol práve...
pred rokom... odkedy som nažive,
už prešiel som tie miesta strašlivé -
na pleciach čosi hrozné, ťaživé,
v najtmavšej noci, čo som nažive,
čo za démon ma hnal sem - kto to vie?
ved' dobre poznám tieto vody tmavé,
upírske hory čierne, strašlivé."
Tu ozval sa náš dvojhlas v jednej chvíli:
„Je možné, že tie lesné obludy -
upírske, milosrdné obludy,
aby nám cestu skrížili a skryli
tajomstvo tohto miesta bez l'udí,
vec zahrabanú v horách bez ľudí,
to tajuplné spektrum vyťažili
zo zabudnutia, nech sa nebudí -
to hriešne jasné svetlo vyťažili
z pekla, nech v duši hrôzu prebudí?"
___________________________________________________________________________
koho Poe nedostane? Milujem túto báseň, jedna z mojich obľúbených
Áno, milujem poéziu
Allan Edgar Poe- Ulalume
