Nechcená princezná

II.

                Chvíľu som sa prehrabovala vo svojej školskej taške. Moje kľúče od domu sa v nej vždy akýmsi čudesným spôsobom stratia. No a keď som konečne stála v našej chodbičke, sťažka som si povzdychla. Voda z môjho premočeného oblečenia kvapkala na plávajúcu podlahu a ja som nemohla robiť nič iné, len zdesene rozmýšľať nad tým, ako to upracem. Svoje tenisky som si rýchlo vyzula a utekala s nimi do kúpeľne. Niekde predsa museli vyschnúť. A terasa či balkón v toto upršané poobedie nepripadali do úvahy. Skôr ako som však vyštartovala splniť misiu, všimla som si niečo, čo som si uvedomila až o trochu neskôr.

„Mami?!" zháňala som svojho jediného zákonného zástupcu po celom dome a od zúfalstva som už nevedela, čo robiť. O takomto čase už mala byť doma. Ale čo som ja, aby som ju kontrolovala? Nedalo mi to však. Zastavila som sa až v kuchyni. Na chladničke, medzi všetkými tými magnetkami, papierikmi s poznámky a ďalšími náhodnými, no dôležitými papiermi, som zbadala jeden, ktorý som ešte nepoznala do detailov. A to preto, lebo bol nový. Blížila som sa k chladničke ako masový vrah. Alebo obeť masového vraha? Bála som sa, čo ten malý fialový papierik znamená.

Zavolali ma na jeden prípad do Kanady. Súrne ma potrebujú. Nezdvíhala si telefón. Prepáč. Brnknem ti, keď tam dôjdem.

Mama

Výrazy na mojej tvári sa isto museli striedať naozaj rýchlo, keďže som sama netušila, ako sa mám cítiť. Mama nikdy nechodila na služobné cesty. Zjavne sa však niečo zmenilo. Veď zmena je život. Alebo nie? Nie som si istá týmto tvrdením.

Inštinktívne som otvorila chladničku a vybrala z nej jahodovú tortu, z ktorej som si ukrojila poriadny kúsok. Ešte stále trochu zmätená som napochodovala do svojej izby s tanierom sladkého zázraku a posadila sa na posteľ. Rozmýšľala som. Asi... Nemohli ju predsa zavolať len tak. Alebo mohli? Zo dňa na deň? A čo ak to mala naplánované už dlhšie, no mne to nepovedala? Nevyznám sa veľmi v jej práci, ale načo potrebujú sudkyňu zo Spojených štátov až v Kanade? Nemajú dosť svojich sudcov?

Mama pracuje v New Yorku. U nás sa nič nedeje. Vlastne môžeme byť vďační za to, že tu máme aspoň políciu a malú hasičskú stanicu. Myšlienka na to, že by o tom vedela dlhšie a ja som bola neinformovaná, ma drvila zvnútra a nútila môj mozog ísť na plné otáčky. Prečo by to robila. Kúsok torty zmizol rýchlejšie ako som očakávala. Smutne som fňukla. Keď som sa plánovala rozcapiť na svojej posteli, niečo na okraji môjho zorného poľa ma zastavilo.

Na to, že dom na druhej strane cesty bol, ako sa dodnes zdalo, neobývaný, tam bolo vcelku rušno. Nalepila som sa na okno a sadla si na parapet. Vyznie to ako poriadne klišé z knihy alebo filmu, no na príjazdovej ceste stála modrá sťahovacia dodávka. Ako to, že som si ju cestou domov nevšimla? Veď je to dom hneď naproti a nikdy tam nikto nebol, tak snáď by som takú enormnú zmenu zaregistrovala.

Nakoniec som svoju nevšímavosť pripísala daždivému počasiu a všetkému okolo toho. Dážď mi však neprekážal. Ale mojej mame tak trochu liezlo na nervy mokré oblečenie. Tak trochu viac.

Po zanedbanom pozemku pobehovalo niekoľko ľudí, ktorí sa snažili čo najrýchlejšie preniesť všetky kartónové debne, čo si so sebou priviezli. Potupne mizli dnu a vychádzali opäť von, kým dodávka neostala prázdna. Bolo vzrušujúce ich pozorovať a vymýšľať si ich životné príbehy. Ponorila som sa do svojich myšlienok tak hlboko...

Úspešní podnikatelia z Londýna, čo sa museli presťahovať kvôli kšeftom. Veterinár z Melbourne, ktorý chcel čo najrýchlejšie zahodiť starý život a nasťahovať sa sem so svojimi deťmi a treťou manželkou. Chirurgička z Prahy, ktorej svokra liezla príliš na nervy a ktorá potrebuje viac peňazí ako už má. Sudca z Bonnu, novinári z Madridu. Ktovie...