Nechcená princezná

V.

„Prečo? Čo sa deje, Nica?" Pozeral sa na mňa ustarane a zároveň trochu zranene. Prebehol mi mráz po chrbte.

„Nevolaj ma tak, prosím," šepla som do ticha chodby. Ozvalo sa len zaškrípanie stoličky z triedy za jednými z mnohých dverí. „Pozri, nevplývam dobre na ostatných. Pokiaľ sa budeš okolo mňa motať, budeš mať problémy," vysvetlila som mu. „Tu je jedáleň," ukázala som na obrovskú školskú jedáleň s farebnými stoličkami a stolmi a snažila sa naozaj veľmi rýchlo zmeniť tému.

„Myslíš, že chcem byť populárny?" Nasledoval moje kroky, no napätie sa dalo krájať. Sama som to pokašľala. Záchranná akcia zlyhala.

„Neviem, čo si o tebe myslieť, Christopher Black. Nepoznáme sa. Viem tvoje meno, viem, kde bývaš. To je všetko." Pridala som do kroku a on sa prispôsobil náhlej zmene tempa. „A ešte to, že tvoja mama ma z hĺbky srdca neznáša. Nehovor, že nie. Všimla som si, ako sa na mňa díva."

Chytil ma za ruku a ja som sa automaticky otočila k nemu. „Si jediná, ktorú tu poznám a zatiaľ sa mi zdáš byť normálna, Veronica. Normálnejšia ako tí ľudia, čo sledovali každý môj krok po tejto chodbe. Nenechávaj ma samého medzi žralokmi."

Na city vie hrať excelentne. Striasla som jeho ruku z môjho zápästia.

„Vyskúšaj to. Aspoň jeden deň. Uvidíš. Určite to nie je až také zlé. Pre teba nebude ťažké zapadnúť." Pretože mňa v tomto meste poznajú trochu inak...

Sťažka si povzdychol. Pravdepodobne to so mnou vzdal. Teda, na prvý pohľad to tak vyzeralo. A to jeho sklamané: „Dobre," tomu dodalo tú iskru prehry.

Otočila som sa a plánovala pokračovať v exkurzii, no opäť som bola prerušená tou čiernovlasou, dokonalo vyzerajúcou entitou.

„Čo zas?" zafrflala som podráždene a opäť sa obrátila, keď do mňa štuchol prstom.

„Ako ťa mám teda volať? Vera? Very? Nick? Nicky? Kým ťa oslovím tvojím štvorslabičným krstným menom a poprosím ťa o pomoc, už dávno budem obklopený ctiteľkami a zomriem na nedostatok kyslíka." Jeho zelené oči nezbedne iskrili. Veľmi dobre vedel, že sa na neho baby budú lepiť. Nemusela som mu to ani hovoriť. Prehrabol si to havranie čudo na hlave.

„Stačí Ver," vysúkala som zo seba potichu a zahnala zlé spomienky na otca, ktorý bol už len súčasťou minulosti. Minulosti by sme sa nemali držať.

Vyzeral nadšene, rozrušene, zvedavo... Stále detinsky. „Dobre teda. A ty máš povolenie volať ma Chris." Žmurkol. On žmurkol! Neviem, čo ma zarážalo viac. Bohovsky vyzerajúci chlapec, ktorý sa správa ako malé decko, no zvodne žmurká alebo to, odkiaľ ten chlapec nabral, že mám potrebu ho volať inak ako „Chritopher".

„Nie, vďaka. Christopher stačí. Ja si na rozdiel od teba viem pomôcť sama." Vlastne som ho aj chcela volať Chris. Znie to omnoho osobnejšie. Predsa len ja sa s ním poznám dlhšie ako tí ľudia, ktorí ešte zatiaľ ani nemajú šajnu o tom, kto to je, odkiaľ je, prečo tu je... Odkiaľ je?

Pokračujúc v prehliadke školy, a teda ukazujúc mu všetky potrebné miestnosti a časti školy, som si nemohla odpustiť opýtať sa na to. Nebol jediný z nás dvoch, kto chcel niečo vedieť.

„Môžem sa ťa niečo opýtať?" začala som opatrne, keď sme skončili pred učebňou informačných technológii, kde sme mali mať spolu nasledujúcu hodinu.

„Iba ak sa smiem ja opýtať niečo teba. Na oplátku."

Ja som veľmi rada naberala nové informácie. No keď niekto naberal informácie odo mňa, už to nebolo také pohodlné. S istou neochotou som prikývla. Aj tak by na všetko dôležité raz prišiel.