Nechcená princezná

III.

              „Naozaj sa ospravedlňujem. Len si ma prekvapil a ja nie som veľmi spoločenský človek. A keď dôjde k zoznámeniu... O tom radšej ani nehovorím," zasmiala som sa dosť rozrušene. „Som Veronica, mimochodom. Veronica Hudsonová. Teší ma. Naozaj. Len som nečakala, že by sa tu mohol zjaviť niekto iný ako poslíček s pizzou. Fakt už na ňu čakám, lebo asi umriem od hladu." Pokračovať v monológu asi nebol najlepší nápad, ale nervy robili svoje. Cítila som svoje horiace uši. Chválabohu za dlhé vlasy.

Chvíľu na mňa nemo hľadel a skúmal ma svojím pohľadom. Potom sa rozosmial. A ja, prekvapená jeho reakciou, som sa pridala k nemu.

„To ja by som sa mal ospravedlniť. Asi som bol až príliš nadšený susedou v mojom veku. Predtým som žil na uliciach plných starčekov, ktorí len chceli v pokoji dožiť," poznamenal. Rozprával sám od seba. Netušila som či to je v poriadku, alebo nie. Už som sa ale strápnila dosť na to, aby som bez hanby pokračovala ďalej.

„Myslím, že aj tu ti to hrozí. Táto ulica je úplne mŕtva," šepla som a poobzerala sa po domoch, či náhodou niekto nesleduje tento podarený rozhovor.

„Ale aspoň si tu ty!" Pripomínal mi malé nadšené dieťa. K tomu vyzeral celkom milo. No zdanie môže vždy klamať. Dúfam, že to nie je ďalší magor, ktorý ma len oberie o čas, ktorý by som mohla využiť úplne inak. „Myslíš, že by si mi mohla trochu poukazovať mesto?"

Spomaľ trochu, chlapče! Išiel na to akosi rýchlo. Nie je to presne to, čo robia chalani v romantických knihách? Nie je to jedno z tých presladených klišé, ktoré násťročným babám skresľujú predstavu o reálnom živote?

„Jasné. Pokojne zazvoň, keď budeš mať čas." Si sprostá? „Možno budem mať čas aj ja," dodala som takmer okamžite, aby som nejakým spôsobom zachránila svoju dôstojnosť a, v neposlednom rade, svoje ego.

„Dobre. Super. Teším sa!" Fakt bol ako decko, hoc jeho postoj naznačoval sebaistotu a z veľkej časti aj pohodu. A možno to nebolo jeho postojom. Vpodstate to vyžaroval celým svojím bytím a ja som sa cítila príjemne. „Myslíš, že by sme mohli ísť už dnes večer?" spýtal sa opatrne. Moje srdce bolo na kolotoči. Rozkošný!

„No vieš, ja som dnes chce—." Moju odpoveď prerušilo auto trúbiace za Christopherovým chrbtom. Vykukla som spoza neho a aj on sa otočil. Úplne mi vypadlo, na čo som sa vlastne chcela vyhovoriť.

„Pizza!" vydali sme zo seba unisono a vrhli na seba pobavený pohľad, keď típek s pizzou vystúpil z malej dodávky a nadvihol jedno obočie. Vlastne ani nemal šancu dôjsť k nám, pretože som mu ihneď vybehla naproti a prevzala si svoju luxusnú večeru. Kvapky dažďa boli ľadové a bodali ma do chrbta.

„Dáš si?" ponúkla som svojho nového suseda. Posadila som sa na verandu a otvorila krabicu. Syr roztekajúci sa po šunke si ozaj koledoval o okamžitú konzumáciu.

„Rád," prisadol si ku mne, no dlho sme takto sedieť neostali. Z domu oproti sa totiž vyrútila blondínka v strednom veku a nezdalo sa, že by bola nadšená. Ale bola pekná. Dosť pekná. Teda, aspoň čo som takto cez ulicu mohla zbadať.

„Christopher! Večera!" kričala cez ulicu a zopakovala to hneď niekoľko krát, v prípade, že čiernovlasý chalan nepočul. Sklamane položil nedojedený kúsok naspäť do krabice. Prišlo mi to trochu neslušné, ale vzhľadom na situáciu som to rozdýchala.

„Prepáč, už musím ísť." Len podčiarkol fakt, že jeho mama nervózne vyčkávala a bez neho sa nechystala vrátiť dnu. Aj keď pršalo a bolo chladno. Možno aj to ju rozčúlilo. Že jej synček nezodpovedne sedí s cudzím dievčaťom na vlhkej verande a pojedá to nezdravé fastfoodové jedlo namiesto zdravej večere s ideálnou výživovou hodnotou s dvoma chodmi a ovocným šalátom na koniec.

„Maj sa." Prihodila som aj jeden úprimný úsmev ako bonus. Možno som si až príliš vymýšľala. To o jeho mame. No dúfala som, že môj nový priateľ nebude mať žiaden problém. Sledovala som ako mizne za bielymi dverami modrého domu. Neobzrel sa. Ani nemohol. Tá žena mu už isto dávala prednášku.

Napokon som sa aj ja pobrala radšej do tepla a aby som sa necítila až tak osamelo, zapla som telku, ktorá len v pozadí dopĺňala moje myšlienky posadnuté Chrisom. Chlapcom, ktorý sa rozhodol pre inváziu môjho nudného života.

Nie som introvert. Rada sa rozprávam s ľuďmi. Inteligentnými ľuďmi. Trochu mi trvá prispôsobiť sa na začiatku, ale potom to už ide hladko. Avšak potrebujem vlastný priestor a enormné množstvo času pre seba. Mama ma nazýva „osamelým vlkom" a častokrát sa sťažuje, že som vždy doma. Ale čo mám robiť, keď všetci ľudia môjho veku v tomto meste trávia prestávky fajčením na záchodoch, piatkové večery znamenajú žúrku, kde sa všetci opijú a potom to dajú na Instagram, a káva v tej vintage kaviarni v centre mesta je povinnosť každé ráno pred školou. Odkiaľ na to, dofrasa, majú peniaze?! Nie, ďakujem, radšej knihu.

Vibrujúci telefón som si už nestihla všimnúť. Moja myseľ sa zahmlila a gauč mi zrazu pripadal taký pohodlný. Oči sa mi zatvárali bez toho, aby som sa snažila. Deka, ktorú som cez seba prehodila ma ešte viac poháňala do ríše snov aj keď ešte nebolo veľa hodín. Možno je socializácia naozaj taká vyčerpávajúca. Určite aj tie otázky, ktoré pre mňa zostali nezodpovedané. Toľko otázok, ktoré vzbudzoval záhadný chlapec, ktorý vyzeral ako emák. Na prvý pohľad bol tajomný, na prvý rozhovor detský. Detskosť je stena, ktorá oddeľuje skrytú pravdu od reality a chráni ju pred vyplávaním na povrch. Skôr ako som si to uvedomila, vykrádala som cirkus s partiou žonglérov pričom levy rozprávali výhradne mandarínčinou a nedokázali francúzskych slonov upozorniť na našu prítomnosť.