Nechcená princezná

I.

Úplne pokazený deň mi aspoň trochu spríjemnilo zamračené nebo, ktoré pre mňa znamenalo viac než len zlepšenie nálady. Prinášalo so sebou nostalgiu. Vlhké pieskovisko, môj otec, ktorý sa vždy usmieval, sedel na lavičke. Deti so svojimi rodičmi radšej rýchlo zdúchli domov. Skôr ako sa stihlo poriadne rozpršať.

A môj otec tam len sedel a smial sa. Smial sa zo mňa. Z toho, ako veľmi som milovala dážď.

„Hej, Corvusová, nechceš si dať čaj a prečítať mi knihu?" rypol do mňa jeden z mojich otravných spolužiakov.

Nebolo dňa, kedy by sa mi to nestalo. Snažila som sa to však vždy ignorovať. Veď to boli len obyčajné narážky na to, že si žijem inak ako ostatní.

Spokojne som sa lakťom opierala o lavicu a pomaličky, ale isto sa mi začínali zatvárať oči. Dovtedy som však zasnene zízala na mláku na parkovisku pred našou školou. Kvapky sa s ňou spájali a obohacovali ju o svoju existenciu, pričom sa pri náraze rozprskli na menšie kvapôčky.

„Corvusová, počúvaš ma vôbec?" ozvalo sa akurát za mojím chrbtom a ja som sa rozospato otočila. Fakt som sa necítila na ďalšie hádky s primitívmi.

„Čo tak zájsť si do čajovne, ha?" opýtal sa ma Martin s tým svojím šarlatánskym úškrnom. Svetlé vlasy mu zakrývali čelo. Nemôžem povedať, že nie je pekný.

„Vieš kam si to môžeš strčiť, však?" odpovedala som otázkou ako som to zvykla robiť a venovala mu jeden nacvičený, falošný úsmev zo svojej zbierky.

„Ale no tak. Chceš odmietnuť princa školy?" zazubil sa. Príliš si o sebe namýšľal. Bol arogantný, egoistický a nikto mu asi do hlavy nevštiepil štipku slušnosti.

Myslela som si, že na strednej ma budú spolužiaci ignorovať. Tak ako to bolo na predchádzajúcej škole. Lenže to bol omyl. Venovali mi viac pozornosti, než som očakávala či chcela. Trčím v tejto triede už dva roky a stále sa nič nezmenilo. Len učitelia sa správajú tak isto. Síce... Niektorí sú milší, iní prísnejší, no všetci už z minulého roka vedia, že nemá zmysel ma vyvolávať a kontrolovať moje vedomosti. Robia to iba vtedy, keď už zúfalo potrebujú utešiť svoju utýranú dušu. Nedivím sa im. Veď títo magori sú úplne vymletí a radšej sa budú hrať na nepodarených zabávačov.

„Titul princa ti neprináleží. Mimochodom, nemáš ty behať za Lessie a dotýkať sa jej zadku?" zamrmlala som nahnevane a aj ja som si do neho trochu rypla. Tento rozhovor ma už prestával baviť.

Nikdy som nepochopila, prečo sa raz za čas objaví na škole dvojica, čo vytvorí pár, ktorý si všetci zapamätajú. Ale aj tak to na mňa robilo dojem. Zhlboka som sa nadýchla a čakala na Martinovu reakciu.

Posledná hodina sa už skončila a preto sme ostali v triede len my dvaja. Veď kto by sa netešil domov? Aj ja by som tam už dávno bola, ak by ma to duté kurča nezdržiavalo. Mimo to, zajtra by sme mali napísať hneď niekoľko písomiek, aby si naši profesori overili, čo všetko sme zabudli cez prázdniny. Takže opäť dosť veľa učenia.

„Pozri," sykol a výstražne ma oprel o stenu. „Ja môžem, čo len budem chcieť," dodal s úškrnom.

Čosi sa mihlo na okraji môjho zorného poľa. V duchu som si povzdychla. Ale len v duchu. Ktovie, čo by bolo, ak by som vyjadrila to, ako nepríjemne sa cítim pod drobnohľadom najzaujímavejšej baby na škole.

„Vieš čo? Radšej mi daj pokoj, dobre? Nechcem mať problémy s tvojou frajerkou." Poslednú vetu som takmer nečujne šepla. „Mám pocit, že na teba práve čaká," dodala som po krátkej odmlke počas ktorej sa na mňa nechápavo pozeral. Akoby som bola nejaký exponát v múzeu. Nebola som zvyknutá na takéto pohľady. A už vôbec nie, ak som sa musela s tým pohľadom popasovať. Strhla som zrak ku dverám, aby som mu napomohla pochopiť moje slová.

Martin nepochádzal zo Štátov. Bolo to vidno na jeho tvári. Bol taký typický. Európsky. Aj keď v tejto dobe je už ťažké rozoznať Európana od Američana. Vlastne, celý svet sa nejako pomiešal. A moje myšlienky taktiež. Prestával sa mi páčiť smer môjho zmýšľania. Tento bloňďavý chalan sa do Ameriky presťahoval ako sedemročný z Nemecka. S oboma svojimi rodičmi. Trochu som mu závidela jeho šťastie. Málokto má v tomto storočí plne funkčnú rodinu. Jasné, všetci majú svoje problémy. Niektorí však menšie, zatiaľ čo iní rozmýšľajú nad samovraždou.

Lessie vo dverách sa usmievala. Bolo to čudné, no jej výraz vyzeral prirodzene. Celkovo na mňa v tej chvíli pôsobila milo a nevinne. Ale zdanie zvykne klamať. No nebola až taká dobrá herečka. Chvíľami sa v jej očiach blyslo, keďže sa jej nepáčilo to, že stojím pri jej zatiaľ najväčšom objave. Pravdepodobne ma v tej chvíli chcela zabiť.

„Miláčik! Čakala som na teba!" zapišťala otravne. Prstami si prehrabla svoje svetlé vlasy.

„Maj sa, Nica!" rozlúčil sa s potmehúdskym úsmevom.

Potriasla som hlavou. Je úplne šibnutý. Chce ma zmiasť a potom mnou poriadne vytrie podlahu. Ale ja to nedovolím. Zo mňa si nik uťahovať nebude. Za nič na svete.

Zbalila som si knihu z lavice do tašky. Prehodila som si čierny batoh cez plece a pobrala sa na odchod. Ako posledná. A to som chcela odísť medzi prvými.

Blondínka do mňa pri dverách nezabudla trochu strčiť. Aby som náhodou neodišla dnes bez akejkoľvek ujmy. Zatackala som sa a narazila do zárubne, pričom sa ona začala nekontrolovateľne chichotať. Jej „životná láska" sa len ticho prizerala. Nič nepovedal. Inokedy by si rád zabŕdol do neschopáka, akým som ja.

No čo už. Aspoň som dnes niekomu vyčarovala úsmev na perách. Síce školská hviezda nebola práve tou, ktorú by som rada tešila.

Chvíľu som sa urazene spamätávala a napokon som rýchlo zdúchla. Zdržiavať sa o čosi dlhšie by určite neprospelo mojej nálade. Spočiatku som bola úplne v pohode. Pršalo, mala som čo čítať a doma na mňa čakalo prekvapenie, ktoré včera upiekla mama. Jahodová torta. Neviem prečo kuchtila. Nikdy nemala v láske prípravu jedla. V každom prípade, mama bola posledné týždne podozrivo veselá. Netušila som, čo sa deje. Ani teraz to neviem. Avšak, tešila som sa ako malé dieťa na darčeky pod vianočným stromčekom. Jahodová torta! Kto by sa na takú pochúťku okamžite nevrhol?

Pritisla som si k sebe bližšie sako školskej uniformy. Až keď som odchádzala z budovy vzdelávacej inštitúcie, uvedomila som si, že dáždnik som zabudla na skrinke v predsieni.