136. Postieľka

102 27 8
                                    

Zadúšal sa vzlykmi a slzy zúfalstva mu tiekli po tvári. Prečo bol život taký nespravodlivý? Najprv ho pripravil o prsty na ruke a teraz mu zobral jeho. Človeka, ktorého nadovšetko miloval.

Bez neho jeho život nemal zmysel. Bol preňho všetkým. Svetlom v tme.

Predstava, že so všetkým skoncuje, bola lákavá. Držiac v zdravej ruke krabičku s liekmi, naťahujúc sa za fľašou vodky na stole, pohľadom zavadil o spiaceho chlapca v postieľke pod oknom. Hoci nebol jeho, miloval ho ako vlastného. Vtedy precitol.

Podišiel k nemu, pobozkal ho na vlásky a zašepkal: „Kvôli tebe to nevzdám. Ocko na nás bude hrdý."

Príbehy na každý deň (drabble výzva) ✔️Where stories live. Discover now