CUDZINEC Z PAPIERA (Žijú spolu, ale nikdy sa nestretli...)

Kapitola 1

Preklínala som sa za ten inzerát. Alebo skôr jeho? Odkedy sa nasťahoval do môjho bytu, nič nebolo tak, ako predtým. Namrzená som si vzala zo stola jeden sýto ružový sticker a nalepila som ho priamo doprostred mojej vysokej dubovej knižnice.

„Nedotýkať sa!!! Tak sme sa predsa dohodli. Alebo to nebolo dosť jasné?!" napísala som naň. Vedela som, že si ten lístok nájde hneď v pondelok, keď sa znovu vráti a ja tu už nebudem. Potom som knihu vyloženú na stole vložila naspäť na jej presne určené miesto v knižnici. Nežne som pohladila jej chrbát a spomenula si na príbeh, ktorý rozprávala. Kútiky úst sa mi znovu zdvihli jemne nahor.

Hneď ako som vybavila túto neodkladnú povinnosť, konečne som zo seba zhodila sako a kabelku uložila starostlivo na komodu v chodbe. Veď čo spraví manažérka workoholička ako prvé, keď príde po celom týždni domov z iného mesta? Keď má za sebou 150 kilometrov za volantom a žiadny obed ani večeru? Samozrejme, ide upratať knihu do knižnice a napíše svojmu nájomníkovi podráždený odkaz.

Keď som sa konečne trochu upokojila a prestala po byte behať ako lev v klietke s úmyslom zistiť, čo všetko ešte mohol presunúť bez môjho povolenia, otvorila som chladničku a bezradne zistila, že v nej zasa nemám žiadne zásoby. Ešte stále som nebola prezlečená, no zároveň som ešte stále bola hladná. Vzala som teda do ruky telefón a otvorila Messenger.

JA: Večera u Giacoma?

NINA: Bože, mne sa fakt nechce, som unavená.

JA: Prosííím.

JA: Potrebujem k tomu aj dva deci ružového a tvoju pomoc.

NINA: Čo sa stalo?

JA: Vybral si knihu z knižnice!!!

JA: A som príšerne hladná.

NINA: :-DDD

JA: To nie je vtipné!

JA: Tak kedy?

NINA: Mňa z teba porazí.

NINA: O pol hodinu. Ale prídeš po mňa.

JA: Som u teba o 15 min.

NINA: #facepalm

Zatvorila som Messenger, znovu vzala kabelku z komody na chodbe a zabuchla za sebou dvere.

Svoj byt som milovala, ale trávila som v ňom veľmi málo času. Vzniklo to vlastne celkom spontánne, keď mi v jedno piatkové poobedie pred pár mesiacmi na mobile zasvietilo neznáme číslo. Takmer som ho nezdvihla. V ten deň sa mi už nechcelo pracovať, no predsa som sa prekonala. A hlas na druhej strane mi kompletne zmenil život.

O týždeň neskôr som časť svojich vecí sťahovala do Bratislavy. Našla som si tam už zariadený prenájom, aby som nič nemusela riešiť. Milovaný Trenčín sa mi opúšťal ťažko, no bolo to treba. Veď predsa nie navždy. Iba na rok. Tak znela dohoda. Jedna myšlienka mi však stále nedala spávať. Čo bude s mojím bytom? Bude celý ten čas prázdny? Kto mi bude polievať kvety? Kto bude vetrať a vyberať schránku? Kto bude platiť za ten osamelý priestor? To predsa nie je ekonomické a udržateľné. Nechcela som to nechať len tak. Lenže ak ho prenajmem, nebudem sa mať už kam na víkend vracať. A ja som sa chcela vracať! Nebudem predsa celý rok preč. Prenájom na týždeň bez víkendov? Kto už by len niečo také zobral? Sprostosť roka, ja viem. No aj tak som mala jeden večer pri pohári vína potrebu to vyskúšať. A tak som na Facebook zavesila „inzerát".

Čaute kamaráti, keďže budem teraz rok žiť väčšinu času v Bratislave, hľadám si k sebe do Trenčína podnájomníka. Môže však u mňa bývať iba cez týždeň, nie cez víkendy. Neviete niekto o niekom? Nefajčiar, bez zvierat. Parkovacie miesto v podzemnej garáži. Píšte do správ, vďaka.

Post mal pár lajkov a dva hlúpe komentáre. Nič produktívne. Po čase som naň zabudla. Stále ma však štvalo, že by som mala takto mrhať zdrojmi. Bolo to proti mojim životným princípom. Peniaze z prenájmu som nepotrebovala, potrebovala ich však moja duša bažiaca po poriadku. Potreboval ich môj mozog, ktorý vo všetkom hľadal analytický systém naplnenosti a efektivity využívania zdrojov.

Prešlo pár týždňov od môjho odchodu do Bratislavy a ja už som sa zmierila s tým, že môj byt bude počas týždňa celý rok prázdny. Post na Facebooku sa stratil v prepadlisku digitálnych dejín a ja som naň dávno nemyslela. Myslela naň však stále ona.

Moja priateľka Nina mala pamäť slona. A ak sa jej niečo v živote darilo veľmi dobre, bolo to spájanie ľudí. V hlave si držala vstupy, kto čo potrebuje. Vedela, že ja hľadám nájomníka a vedela aj to, že on hľadá byt. Dopyt sa preťal v ponuke s kľúčovým slovom „iba na týždeň". A tak u mňa zrazu začal bývať muž, ktorého som nikdy nevidela...

(Čo bolo ďalej? Prečítajte si ďalšiu kapitolu, alebo si rovno objednajte papierové vydanie knihy, ktoré vychádza 22.10.2019. Knižku si môžete objednať tu: https://www.martinus.sk/?uItem=660067 (ak vám link nefunguje, skopírujte si odkaz do prehliadača))