CUDZINEC Z PAPIERA (Žijú spolu, ale nikdy sa nestretli...)

Kapitola 2

„Tortelloni pomodoro e basilico?" spýtala sa čašníčka vyššia odo mňa aspoň o jeden a pol hlavy. Pozerala som sa na ňu až niekam do neba. Pán Boh pri mne totiž uplatnil zásadu, že „dobrého málo býva".

„Pre mňa, ďakujem," zaštebotala Nina.

Druhý tanier obsluha automaticky položila predo mňa. Dnes to boli hríbové ravioli. Obe sme milovali taliansku kuchyňu.

„Tak, kedy si sa mi chcela pochváliť s týmto?!" Na jej čele sa zrazu objavila harmonika a jedno obočie jej vyletelo neprirodzene dohora. Nina vždy až príliš veľa gestikulovala. Nevedela sa ale naozaj hnevať, iba to hrala. Tak ako dnes, keď predo mňa položila najnovšie vydanie Forbesu. „Šla som ráno do školy okolo stánku a skoro som odpadla. Nabudúce na mňa vyskočíš z chladničky?" smiala sa. Potom trochu zvážnela. „Je to pecka... gratulujem, Lia."

Usmievala som sa a nič som nevravela. Bola som na seba na chvíľku hrdá. Na stole predo mnou ležal okrem chutnej večere aj magazín s mojou tvárou na titulke.

Prvá dáma slovenských financií. Podarí sa jej zachrániť krvácajúce zdravotníctvo?Tak znel nadpis na obálke aj pri článku vo vnútri.

„Liana Vizešová preberá opraty možno najdôležitejšieho reštrukturalizačného projektu v dejinách moderného Slovenska. Podarí sa mladej manažérke ozdraviť slovenské nemocnice natoľko, aby sa zbavili najväčších dlhov? Čo vieme o žene, ktorá je v zahraničí oceňovaná za prevratný výskum riadenia finančných tokov?"

„Prestaň to čítať nahlas, prosím ťa," zahriakla som ju. Nina si však nedala povedať.

„Vizešová pôsobila od ukončenia ekonomickej univerzity v korporátnej sfére, kde sa vďaka svojej analytickej expertíze veľmi rýchlo prepracovala až na C-level. Po dvoch rokoch v kresle CFO oznámila odchod a vrhla sa do vôd konzultačnej činnosti, aby svoj výskum mohla aplikovať v takmer všetkých dôležitých nadnárodných spoločnostiach na našom trhu. „Korporátne financie môžu pôsobiť ako veľká nuda, no iba do momentu, kým nezistíte, že s nimi viete čarovať. Čo sa stane, ak tu uberiem a tu pridám? Aký výsledok to prinesie, ak dám tomuto gulášu nové pravidlá?"pýta sa oduševnene 34-ročná expertka, ktorá najskôr korporátne financie vymenila za konzultovanie na voľnej nohe, aby sa do tretice presunula do neziskového sektora." Nina na chvíľu prestala čítať, aby si odpila z ružového vína a vložila si do úst ďalšiu porciu chutnej talianskej večere. Kým prežúvala svoje tortelloni, mala som čas vstúpiť do jej monológu.

„Nie je to až také veľké terno, vieš? Je to len časopis," zľahčovala som. Dobre, na chvíľku som sa cítila ako hviezda, keď ma fotili v tom nablýskanom štúdiu a ja som mohla dve hodiny vyberať outfity s profesionálnou stylistkou. Nie nadarmo ma moja najlepšia priateľka volala „módna polícia". Lenže hneď na druhý deň prišla opäť každodenná realita a tá nemá s glamour pózovaním pre biznisový magazín vôbec nič spoločné. Tu totiž už nejde o fazuľky. A o tom, kým ste, rozhoduje to, čo robíte, kým vás nikto nevidí.

„Som si istá, že toto veľké terno bolo," prehovorila Nina s plnými ústami a prstom ukázala na moju fotku cez celú A4-ku. Na tej fotke som bola opretá o stenu chrbtom, jednu nohu som mala mierne pokrčenú a úzke cigaretové nohavice odhaľovali čierne Louboutinky s červenou podrážkou. Očká mi zasvietili ako keď malé dieťa zbadá čokoládovú šišku.

Nina vyprskla smiechom. „Módna polícia sa nezaprie."

„Prestaňte s tým už všetky, nie je to vtipné!" odvrkla som. Tá prezývka mi prischne už asi na veky. Dnes som ale nemala v úmysle dohadovať sa o tom, či má Nina zasa na sebe nemožné rifle, alebo či Forbes píše ódy na môj finančný výskum popri fotke v Louboutinkách. Dnes bolo dôležité niečo celkom iné!