CUDZINEC Z PAPIERA (Žijú spolu, ale nikdy sa nestretli...)

Kapitola 6

Pretože som kedysi na ňu dostal odporúčanie. Vraj potom pochopím, prečo sú niektoré ženy ako čarodejnice a prečo mám pri nich taký zvláštny pocit. Teraz už všetko dáva o kus väčší zmysel.

Hmmm. Sedela som za stolom, jedla kukuričné cestoviny s hnedým maslom, šalviou a parmezánom a stále dokola čítala tých pár riadkov napísaných ostrým písmom jemne nakloneným doprava.

Ženy čarodejnice? Čo mohol môj podnájomník vedieť o ženách čarodejniciach? Bolo veľmi zvláštne, že sa muž zaoberal takouto témou. V živote som stretla len pár chlapov, ktorí boli schopní mať dostatočne otvorenú myseľ na to, aby pripustili, že my ženy ich môžeme v niečom predčiť a že máme ten zvláštny šiesty zmysel, ktorý nám umožňuje dosahovať neuveriteľné veci, ak ho počúvame. Mala to v sebe každá z nás, no len veľmi malé percento s touto silou aj vedelo pracovať.

Keď som dojedla, odložila som tanier do umývačky a zamyslene som sa presunula ku knižnici. Znova som vzala do rúk tú knihu a zalistovala si v nej. Čítala som ju už dávno, no zanechala vo mne silný dojem.

„Slová sú ako vietor. Odletia preč. Iba ľudské činy ostanú. V živote nezáleží na tom, čo hovoríš, ale čo robíš. Teraz musíš urobiť ďalší krok, musíš predviesť svoju odvahu a činy, nie potláčať slovami strach, ktorý v sebe nosíš. Teraz nastala tá správna chvíľa."

Nech som ju otvorila na ktorejkoľvek strane, vždy som našla niečo, čo vo mne zarezonovalo. Áno, činy. Nie slová... Smutne som sa pousmiala, knihu som znovu zatvorila a vložila naspäť na jej miesto. Vrátila som sa k stolu, vzala do ruky čistý lepiaci papierik a pero a napísala som mu svoju odpoveď.

Poznáš ženy čarodejnice a čítal si Kuranderu. Čo si zač?

Ešte chvíľu som rozmýšľala nad tým, čo za muža to so mnou zdieľa jednu domácnosť, aj keď som ho nikdy nevidela. Potom mi však napadlo racionálnejšie riešenie tejto hádanky.

„Haló, haló," zaštebotala som, keď zodvihla.

„Čo chceš, Liana?" spýtala sa s jemným úškrnom v hlase. Už ma poznala.

„Poď von, poklábosíme si. Pozývam ťa na večeru."

Nina však v ten večer nebola príliš použiteľná. „Zajtra, dobre? Dnes som nahrádzala dve hodiny a moje hlasivky už vypovedávajú službu," povedala a svoj stav nahlas demonštrovala poriadnym zakašľaním.

„No dobre. Niečo nám zarezervujem." Nechcelo sa mi položiť. Ešte som nedostala odpovede na svoje otázky.

„Všetky knihy na svojom mieste?" rypla si Nina.

„Áno," zašomrala som.

„Akoby som nevedela, o čom sa chceš so mnou baviť," zasmiala sa.

„To nie je vtipné," odvrkla som znova.

„Ale je, a veľmi!" Nina bola kamoška. Tak správne drzá. Vedela, kedy ma môže potrápiť. Teraz mohla, hoci tušila, že budem do zajtra ako na ihlách. A aj tak mi vlastne nič nepovie.

„No choď už spať," povedala a rozlúčila sa.

„Dobrú," rozlúčila som sa a naozaj som šla skoro spať. Piatky zvyčajne boli také.

V sobotu som si pospala dlhšie a na obed si spravila pstruha na masle s mladými fazuľkovými luskami. Do obchodu som šla pešo, aby som sa trošku prešla. Potom som zabehla na plaváreň a dala som svoj štandardný kilometer. Keď som vychádzala von s čerstvo vysušenými, no stále trošku vlhkými vlasmi, bola už tma. V zime mi čas vždy utekal akosi rýchlejšie. Sobota bola takmer preč a mne sa nechcelo ísť naspäť do Bratislavy. Bol čas užiť si moje mesto ešte tak veľmi, ako sa len dalo. Sadla som do auta, veci z plavárne hodila na zadné sedadlo a vyrazila smerom k Nine.