CUDZINEC Z PAPIERA (Žijú spolu, ale nikdy sa nestretli...)

Kapitola 4

Soboty boli moje. Celý týždeň som mala hlavu ponorenú v papieroch, nedeľa patrila rodine a cestovaniu, ale sobota bola vždy len a len moja. V ten deň som bola paňou nielen svojho času, ale aj svojho mesta. Ak som nebola príliš unavená a neostala som v posteli s knihou, zvyčajne som sa vybrala do mesta. Niekedy s niekým, inokedy sama. Raz to bolo kino, inokedy nákupy, potom zasa centrum mesta. Záviselo to aj od počasia.

Dnes bolo vonku krásne, hoci ešte zima. Za oknami bol typický február. Mráz, sneh, šesť stupňov pod nulou. Ale slnko. Studené slnečné lúče síce nehriali, ale krásne sa ligotali na primrznutých snehových vločkách. Tento deň som sa rozhodla vychutnať v centre mesta. Pôjdem sa prejsť a nasať trošku mrazivého čerstvého vzduchu.

Od počasia vždy závisel aj smer mojich krokov. V lete som zvyčajne šla do centra pešo. Boli to síce štyri kilometre, no v šatách a sandálkach to nebol vôbec žiadny problém. Keď som však mrzla v hrubej bunde, na rukách som mala rukavice a na nohách čižmy až po kolená, ani náhodou som nešla pešo. Auto som nechala na parkovisku v tesnom susedstve hlavného námestia, ktoré nieslo krásny názov podľa mieru. Zabuchla som za sebou dvere na svojej červenej Mazde a vybrala sa Fatiminým priechodom rovno do srdca mesta. Keď som vyšla na námestie, vždy som sa na moment zastavila. Bývala som v tomto meste od detstva, no nikdy som sa nevedela nabažiť toho pohľadu. Pod nohami ma chladili zasnežené dlažobné kocky a nad hlavou sa mi týčil majestátny Trenčiansky hrad. Dominanta mesta. Nádherná romantická ikona ako vystrihnutá z historických románov. Miesto, ktoré ukrýva tajomnú studňu lásky opradenú starou legendou o Omarovi a Fatime. Celý Trenčín akoby mal istý romantický nádych. Jeho úzke kamenné uličky pripomínali atmosféru Toskánska a ak ste mali trošku predstavivosti, na rohu uličky Marka Aurélia ste mohli stretnúť šviháka Giovanniho, ktorý vás bez opýtania vezme za ruku, zatiahne za najbližší roh a vášnivo pobozká. Mesto však Talianov priťahovalo nielen v predstavách, ale aj naozaj. Boli tu minimálne tri reštaurácie vlastnené talianskymi majiteľmi a v lete dokonca priamo tu na Mierovom námestí aj jedna zmrzlináreň.

„Ciao, Bella,"zaznelo mi v ušiach pri spomienke na to, ako som si štandardne od usmiateho Taliana pýtala jednu mangovú do sladkého kornútku. Dnes to nebude zmrzlina, ale horúca káva. Hrad sa mi na chvíľku schoval z dohľadu, pretože som pomaly stúpala do kopca. V jednej z úzkych uličiek smerujúcich hore na hrad sa skrývala aj moja obľúbená kaviareň. Volala som ju U ovečky, hoci jej oficiálny názov znel Coffee Sheep. Vždy som si tu kúpila latte so sebou a pokračovala ďalej smerom hore. Pár schodíkov a odbočka doprava. Ďalších pár schodíkov a kúzelné kované zábradlie Reštaurácie pod hradom. Potom tlmené rytmy salsy vychádzajúce spoza dverí kubánskeho baru La Libertad. O pár schodov ďalej míňam nádhernú rímsku mozaiku na poslednej plošine pred miestom, kde sa k uličke Vojtecha Zamarovského pripája ulica Matúša Čáka. Vynorím sa na malom rázcestí a hrad sa mi opäť objaví nad hlavou ako mocný strážca. Som pomerne vysoko a napravo už začínam vidieť siluetu mesta. Po ten správny výhľad si však musím ísť ešte o pár krokov vyššie. Zabočím za roh popri strmých farských schodoch a prepletiem sa menším zrázom k farskému kostolu. Týči sa tesne pod hradom a je ďalšou výraznou dominantou mesta. Obklopujú ho masívne hradby, ktoré ho na kopci oddeľujú od zvyšku mesta.

Tu, presne tu. Tu je to miesto, na ktoré mám tak veľa spomienok. Chodím sem často. So zmrzlinou v lete, s kávou v zime. Vždy sa zastavím na hradbách, opriem sa o vysoký múr, položím si naň pohár s kávou a zasnene sa pozerám na mesto. Najkrajšie je tu pri západe slnka alebo tesne po zotmení, keď na mesto padá noc. Pod vami sa postupne začnú rozsvecovať pouličné lampy a obloky starých mestských domov. Kým sa na horizonte ešte stále mihá posledná ružovo-zlatá žiara zapadajúceho slnka, vzdialené kopce súperia o dominantu scenérie s dvomi cibuľovitými vežičkami oproti stojaceho Piaristického kostola. V mobile mám snáď milión fotiek tohto výjavu. Denných, nočných, súmračných, jarných, letných, jesenných aj zimných. Dnešok by k nim krásne zapadol, a tak neodolám a opäť vytiahnem mobil z vrecka, aby som si doplnila zbierku.

Keď dochlipkám kávu, obídem kostol z druhej strany, pozdravím „Džízsa," ako to zátišie s kamarátkami voláme, a pomaly sa poberiem opäť dolu do mesta. Tentokrát zídem nadol renesančnými farskými schodmi, ktoré sú skryté pod strmou strieškou s kovovými mrežami po jednej zo strán. Ako postupne stúpate alebo klesáte, môžete cez ne vidieť rôzne pohľady na mesto. Schody sú v tejto popoludňajšej hodine pomerne prázdne. Majú takmer 500 rokov a pod váhou návštevníkov vedia tu a tam poriadne zavŕzgať. Keď ich zdolám všetky, ocitnem sa naspäť na Mierovom námestí. Je mi zima. Vonku je síce krásne, ale mráz štípe. Prejdem sa teda už len kúsok naspäť k Morovému stĺpu, odkiaľ sa zasa dostanem na Palackého ulicu k môjmu autu. Cestou ešte míňam svoj obľúbený obchodík s umením. Každý raz, keď prechádzam okolo, je vo výklade iný obraz. Jedného dňa tadiaľto pôjdem s plnou peňaženkou a niektorý si odnesiem. Mám to v pláne, len som sa zatiaľ neodhodlala. Na moment sa zastavím pred výkladom, pošúcham si ruky a ráznym krokom sa poberiem k autu. Pred Fatimou sa ešte raz obzriem smerom na hrad a zmiznem v otvorenom priechode medzi ulicami.

Milujem vyhrievané sedačky v mojom aute. Keď vleziem dnu a naštartujem motor, stiahnem si rukavice a ruky strčím pod zadok na zohrievajúcu sa kožu. Niet lepšieho pocitu... Po chvíli sa pohnem z miesta a o necelých desať minút som doma.

Zvyšok dňa predsa len strávim v posteli s knihou. Uvarím si k tomu horúci čaj a budem len tak leňošiť. Možno si pozriem pár častí Suits na Netflixe. Sobota však bude patriť už len mne. Keď večer pred spaním zhasnem v obývačke, na moment sa ešte zahľadím von. V diaľke vidno siluetu hradu. Zajtra mi zasa bude ľúto, že už musím odísť. Bola som preč ešte len pár týždňov, no už teraz mi chýbalo moje mesto. Chýbalo mi tu všetko. Chýbal mi ten zvláštny pokoj, ktorý ma tu obklopoval na každom kroku. Akoby ste boli na dovolenke. Stále.

Keď som bola doma, žila som život, od ktorého som si nemusela brať dovolenku. Bol to život naplnený prácou, ktorú som milovala, na mieste, ktoré mi absolútne prirástlo k srdcu. Žila som vo svojej malej súkromnej oáze, ktorú nik nemohol narušiť. Nič mi nechýbalo. Nikdy som nad vecami príliš nepremýšľala. Z každého dňa som sa snažila zobrať si to najlepšie a ak prišiel nejaký problém, tak som ho vyriešila. Ak som ho vyriešiť nevedela, tak ma síce frustroval, ale nedokázal ma poraziť. Neviem, či som mala takú silnú škrupinu, alebo takú ľahkú povahu. Nebývala som smutná. Nina by vám síce tvrdila niečo iné, ale ju nepočúvajte. To dievča premýšľa o veciach až príliš. A to nie je zdravé. Naučil ma to jeden muž, ktorého mi osud poslal do cesty nevedno prečo. Volajme ho pre tento moment učiteľ.

Učiteľ ma naučil, že nie je možné mať bezproblémový život. Väčšina z nás sa celý život zúfalo snaží odpratať všetky svoje problémy zo stola. Pachtíme sa za tým, aby bol stôl čistý. Myslíme si, že len potom budeme šťastní. Len s čistým stolom. Lenže to sa nikdy nestane. Sme tu na to, aby sme prekonávali problémy, aby sme vďaka tomu rástli. Za týmto účelom nám život bude servírovať vždy nové a nové problémy, aby sa ich počet vždy ustálil na nejakom konštantnom čísle. Niekto to má ťažšie a má ich vždy dvadsať. Niekto to má ľahšie a jeho konštanta sa zastaví na čísle tri. No nikdy to nebude nula. A čím skôr to pochopíme, tým skôr sa nám uľaví a zbavíme sa celoživotnej frustrácie. Predstavte si, že sa dnes dozviete, že svoje problémy nikdy úplne nevyriešite. Je to fakt, s ktorým sa nedá nič robiť. Najlepšie, čo môžete urobiť, je usmiať sa, vydýchnuť si, oprieť sa pohodlne do sedadla a stiahnuť nohu z plynu. Užívajte si jazdu. Šialeným naháňaním sa za riešeniami nič nezmôžete. Iba sa zbytočne vyčerpáte a neostane vám čas na život. A o to tu predsa ide, nie? Žiť. Aspoň tak ma to naučil učiteľ. A preto žijem. Aj ja mám svoju konštantu. Ale už sa okolo nej netočia všetky moje myšlienky.

Keď idem večer spať, nepremýšľam nad tým, čo sa vtedy stalo. Ani nad tým, prečo urobil to a nie to. Ani nad tým, prečo ma ona podrazila. Ani nad tým, ako pomôžem jemu a jej. Pretože viem, že všetky tieto veci nikam neutečú. Počkajú si ma. Celkom určite do rána. A tak padám príjemne vyčerpaná a vyštípaná od mrazu do postele. Nie je ešte ani polnoc a medzi mojím pádom na matrac a hlbokým spánkom nestihlo ubehnúť ani päťdesiat sekúnd. Zaspávam okamžite. Tvrdo a bezsenne. Doslova žijem sen niektorých ľudí, ktorí nikdy nevedia zaspať. Pretože v posteli sa jednoducho iba spí. V tej mojej teda určite. Keďže tu nikto iný nie je...