Konečne som prišla domov. Hodila som zvyšky tašky do predsiene a vybehla som po schodoch do svojej izby. Tam som si ľahla na posteľ a rozmýšľala som, čo som komu urobila že musia neznášať práve mňa.
FLASHBACK#
Dnes po škole
,,Hey ty!" zakričal na mňa niekto. Prudko som sa otočila a pozrela som sa dozadu. Dave. Dave a tí jeho 'kamaráti'. Chodia v ružových tričečkách a s dokonalými účesmi. Hate them.
,,Čo chceš?!" zazrela som naňho svojím najhnusnejším pohľadom.
,, Ale, ale, koho tu máme? Žeby to bola Johanna?" spýtal sa svojím tenkým hláskom Mark, jeden z Davových priateľov.
,,Nehovor-mi-Johanna!" hláskovala som cez zaťaté zuby. Nenávidím to meno. Všetci ma volajú Jo. No, očividne nie všetci. Mark podišiel bližšie v tesnom závese s Davom, Samom a Paulom.
,,Čo sa ti nepáči, princezná?" zatiahol Paul. ,,Nepáči sa ti tvoje meno?" doplnil Sam.
Do očí mi vhŕkli slzy. Nie slzy bolesti, ale potlačovaného hnevu. Chcela som ich kopnúť, prefackať, no nič som neurobila.
Nemá to zmysel, pomyslela som si a otočila sa na odchod. No niečo ma zastavilo. Opäť som sa otočila. Videla som Davovu ruku začínajúcu sa na jeho ramene a končiacu na remienku mojej tašky.
Chcela som sa mu vytrhnúť, no bolo to zbytočné. Dave bol silnejší. Držal tú tašku až kým sa - neroztrhla. Potom ju pustil a nechal mi jej zvyšky ležať pri nohách. Pozrela som na štyroch chalanov predo mnou. Tí sa len sokojne škerili. Nechápte ma zle, ani som neočakávala, že by niečo urobili no myslela som.... To je vlastne jedno. Tí štyria sa na mňa stále pobavenie usmievali. Pozbierala som zostávajúce kúsky dôstojnosti - a urobila som jedinú ako-tak dôstojnú vec, ktorá mi napadla: zohla som sa, vzala tašku a vypadla som odtiaľ.
Koniec FLASHBACKU#
Tak a teraz som doma.
