Life in the sky ( j.jk. )

Tmavá ulička

„Alia čo sa ti stalo?"

„Nič mi nie je, a ak je to všetko tak sa vráť odkiaľ si prišiel." Povedala som bez záujmu.

„Tak prečo potom plačeš? Je to kvôli Jungkookovi?"

„Nie, nie je a nechaj ma na pokoji už mi tá vaša parta Kim, či čo je to, lezie na nervy."

„ Ako myslíš ale ak raz s Jungkookom začneš vojnu už ju nikdy neskončíš tak si na to dávaj pozor." Potom preliezol cez môj balkón do svojho.

„Nemala by si si nechávať balkón otvorený lebo ťa ľahko vykradnú ak nie horšie." Povedal so smiechom.

Rýchlo som zobrala balíček vreckoviek do ruky a hodila to na Jimina. Aspoň som sa trafila presne do hlavy. On sa na mňa pozrel s úškľabkom a dodal: „Ďakujem vreckovky mi už došli." Potom mi len zamával a zatvoril si balkónové dvere.

Ja som celá rozčúlená zamkla balkón a išla dole do kuchyne. Nečakala som, že tam ešte stále bude otec. Ten keď ma uvidel zostal zaskočený.

„Alia mrzí ma to. Nikdy som nemal vybuchnúť a nie to dať ti facku."
No ja som na to nijak nereagovala len som si naliala pohár vody.

„Ale to ,že Liu milujem nezmeníš."

„A vie tá tvoja Lia, že máš MANŽELKU."

„Alie ja viem ,že je tvoja mama mŕtva ale aj ja som ju miloval ale je čas sa posunúť ďalej , a preto som sa s ňou rozviedol."

„ČO! AKO SI SA MOHOL ROZVIESŤ S MŔTVYM ČLOVEKOM."
„Alie dá sa to ale ja..."
Nenechala som ho dohovoriť a hneď na to som spustila: „Tak teraz si stratil nielen mamu a brata ale aj mňa. BOLA BY SOM RADŠEJ KEBY SI TY RADŠEJ ZOMREL NAMIESTO ICH! MAMA SI TO OD TEBA NEZASLÚŽILA. TERAZ UŽ NIE SI NAŠA RODINA!!!!!!"
Vtedy som rýchlo vybehla z domu len v žabkách a v niakej mikine. Začala som sa túlať ulicami ale domov som sa vrátiť nemohla. Plakala som a plakala. Tak strašne to bolelo ,ako mohol začať žiť nový život ,to už na mamu a brata zabudol.

Neskôr som zablúdila a jediná cesta domov išla cez úzku uličku. Najväčší problém bol, že sa stmievalo, a preto tá ulička vyzerala tak strašidelne. Keď som ňou prechádzala počula som za sebou nejaké zvuky. Radšej som zrýchlila krok ale tie zvuky boli stále viac a viac pri mne. Keď som sa chcela rozbehnúť niekto ma zdrapil a ja som tak zistila, že za mnou bol opitý muž.

„Tak čo zahráme sa maličká." Povedal perverzne.

Chcela som ho kopnúť do jeho rozkroku ale nepodarilo sami to. Hneď na to som ucítila štipľavú bolesť na svojom líci.

„Ale čo dievčatko sa chce hrať." a pritisol sa na mňa najviac ako to už len šlo.

„POMÓC!" celá uplakaná som kričala.

Potom ,čo ma znásilnil ma zbil, no to som už viac nevnímala. Len som cítila ako ma hodil o zem. Neznámy muž potom zmizol.

Neskôr som stratila vedomie, počula som už iba nejaké zvuky, žeby Jungkookove........................................