Drobné kvapôčky dažďa zľahka padali zo sivej, zamračenej oblohy a dopadali na popraskanú, vysušenú zem. Tento prírodný jav ma vždy fascinoval. Neskutočne ma bavilo pozorovať vodu v akejkoľvek podobe. Sedela som pod košatým dubom a pozorovala dážď. Upokojovalo ma to, dávalo mi to čas utriediť si myšlienky a predýchať ďalšiu kapitolu svojho života. Pretože môj život, napriek tomu že si ho vážim, bol sarkastickou paródiou na život. Smutno smiešna krátka chvíľa v histórii Zeme, nekonečné trápne roky v mojej histórii.
Ozvalo sa vibrovanie mobilu. Správa.
- uff, žeby si na mňa niekto spomenul!?'-
prebleslo mi hlavou. Vytiahla som mobil z vrecka bundy a pozrela na displej.
" Meškáš!!!"
Samozrejme, meškám. Ako inak. Bývaly časy, keď som sa ešte snažila a zväčša mi to vychádzalo, nemeškať. Byť všade o pár minút skôr. Dnes ale meškám. A? Je mi to jedno.
Unavene som sa zdvihla zo zeme a vykročila v ústrety nepríjemnostiam.
Pretože akonáhle šlo o ľudí, zväčša ma čakali len nepríjemnosti. O nich bol môj život. A ja som to brala ako daň. Daň za dar ktorým som od detstva disponovala, hoci som to v detstve považovala za úplne bežné.
Aj teraz sa proti mne rútil riadne prerastený rotwailer a bez náhubku. No stačilo mi zadívať sa do jeho hnedých očí a tlmene zavrčať, aby jeho odhodlanie zahryznúť sa do môjho tela, zmizlo ako obláčik pary. Zneistel a zastal. Zmätok v jeho očiach prezrádzal, že vôbec netuší prečo chcel zaútočiť. Usmiala som sa, prešla pomaly popri ňom, pričom som si ešte dovolila ho potľapkať po masívnej hlave. Zavrtel krátkym chvostom a slastne privrel oči podliate krvou.
"Alan. Preboha, Alan. Nie!"
Vydesený výkrik staršej ženy sa rozliehal celým sídliskom.
"Nič Vám nespravil? Roztrhol vodítko, ja ho len strážim, ja neviem ako sa to stalo, prosím prepáčte."
Pani jachtala ospravedlnenia akoby mi milý Alan odhryzol minimálne nohu.
Usmiala som sa.
"Ani neskúsil. Veď je to taký maznák."
Pani vyvalila oči akoby zbadala jednorožca s dúhovou hrivou. Nechápavo pokrútila hlavou a bleskovo omotala vodítko okolo krku pokojne stojaceho zvieraťa.
Pes sa ani nepohol, iba pootočil hlavu aby sa mohol dívať na moju vzďaľujúcu sa postavu. Nemusela som sa otočiť aby som vedela že ma jeho pohľad sleduje dokiaľ som mu nezmizla z dohľadu. Tentoraz sa už nedíval ako na korisť, ale ako na obľúbeného človeka. Ten pocit je proste na nezaplatenie.
Toto je môj život. Tá jeho krajšia časť.
Ahojte, každá jedna vaša reakcia, kritika či pochvala, pripomienka a upozornenie alebo návrh a každá jedna hviezdička sú hnacím motorom mojej ďalšej tvorby.
Budem vďačná za čokoľvek čím ohodnotíte moju snahu.
Veľké DAKUJEM.
❤️
YOU ARE READING
Zrkadlá
Mystery / Thriller... odjakživa som cítila, že nikam nepatrím. Nie že by som nechcela patriť, zapadnúť alebo byť súčasťou nejakej komunity. Nemohla som. Pre ostatných ľudí som bola divná, zvláštna, príliš odlišná. Možno kvôli svojim názorom, možno kvôli presvedčeniu...
